Učebnica SJL 4.ročník
REČNÍCKY ŠTÝL – RÉTORIKA
· je štýlom ústnej komunikácie verejného styku
· funkciou rečníckeho štýlu je presviedčať, vysvetľovať, informovať, komentovať, agitovať a zapôsobiť na city poslucháča
· rečnícky štýl nie je len jazykovým štýlom, už od staroveku sa považuje za umenie
· grécky filozof Aristoteles ako 1. klasifikoval rečnícke útvary v 4. storočí p. n. l., jeho diela Rétorika , Poetika - dodnes tvoria
základ štúdia rečníckeho štýlu
· rečnícky štýl je štýlom verejného styku
· má blízko k náučnému, publicistickému a čiastočne aj k hovorovému a umeleckému štýlu
Základné znaky rečníckeho štýlu - ústnosť, verejnosť, sugestívnosť, adresnosť, názornosť,
Ústnosť
· rečnícky štýl patrí do ústnej komunikácie
· okrem jazykových prostriedkov rečnícky štýl využíva aj mimojazykové prostriedky- mimiku, gestikuláciu a zrakový kontakt, ktorým reaguje na zmenu nálady poslucháčov
Verejnosť
· útvary rečníckeho štýlu sú určené širokej verejnosti, preto musíme dbať na výber jazykových prostriedkov (nesmie hromadiť odborné a cudzie slová), musíme sa vyhýbať presným dátumom, keď používame viac čísel, zaokrúhľujeme ich, nesmieme používať vulgarizmy, nepoužívame dlhé vetné konštrukcie
Sugestívnosť
· rečník sa snaží zapôsobiť na city poslucháčov
· využívame prostriedky umeleckého štýlu- opakovanie slov, viackrát oslovíme poslucháčov, zdôrazňujeme niektoré slová, použijeme pátos, dramatickú pauzu, zoslabíme alebo zosilníme hlas
· v závere prejavu vyjadrujeme svoje želania, výzvy
Adresnosť
· rečnícke útvary majú kolektívneho príjemcu, niektoré sú venované jednotlivcom (k rôznym jubileám), ale počúvajú ich viacerí
Názornosť
· využíva sa najmä v náučných prednáškach- obrazový materiál – mapy, grafy, schémy, audiovizuálne pomôcky
Fázy (etapy) tvorenia prejavu :
1. zhromažďovanie faktov
2. kompozícia - má byť prehľadná a stručná
3. štylizácia
4. spôsob nacvičenia - ak má prejav zapôsobiť, prednáša sa spamäti, používanie mimiky, gestikulácie (ale prirodzene!!)
5. prednes - rečnícky prejav musí zaujať už hneď prvou vetou
- pozor na správne oslovenie!
- možné spôsoby úvodu: výrokom, mottom, otázkou, príhodou, príbehom, definíciou, správou z novín
Neoddeliteľné zložky rečníckeho prejavu:
- slovná ( téma)
- akustická (prednes)
- vizuálna ( celková úroveň rečníka
********************************************************************************************************************************************************
VÝRAZOVÉ PROSTRIEDKY REČNÍCKEHO ŠTÝLU
VERBÁLNE
1. lexikálne výrazové prostriedky: synonymá, antonymá, spisovné, cudzie, zastarané a knižné slová, eufemizmy, biblizmy, frazeologizmy a citovo príznakové slová.
2. syntaktické výrazové prostriedky: opytovacie, rečnícke, básnické, zvolacie vety a vsuvky.
3. zvukové výrazové prostriedky: melódia vety, tempo reči, pauza a dôraz.
4. špecifické, štylistické a rečnícke výrazové prostriedky. Tie sa delia na figúry a trópy.
· Figúry – opakovanie viet toho istého typu, anafora
· Trópy – metafora
NEVERBÁLNE
Neverbálne a verbálne výrazové prostriedky tvoria jednotu, nemali by pôsobiť oddelene. Mimika, čiže pohyb tváre idú prirodzene, nedajú sa nacvičiť. Pred prejavom by sme sa ale mali pozrieť do zrkadla a študovať svoje mimické prejavy a usmerniť ich. Prehnaná mimika a gestá môžu odpútať pozornosť od samostatného prejavu, preto by sme ich mali predvádzať nenápadne, ale s mierou. Veľmi dôležitý je aj celkový výzor rečníka, ktorý dotvára celkovú atmosféru Každá nedokonalosť ovplyvní publikum, ako aj viditeľná tréma rečníka.
CHYBY V REČNÍCKOM PREJAVE
Nie každý rečnícky prejav je perfektný, ale tým viditeľným chybám by sme sa mali vyvarovať. Najčastejšou chybou v rečníckom prejave je defektná pauza, čomu je na vine zlé hospodárenie s dychom. Vypĺňanie páuz takzvanými floskulami, čo sú slová ako ovšem, takpovediac, vlastne, je veľmi netaktné. Keď sa rečník často opakuje, tak môže pôsobiť nedôveryhodne a prejav vyzerá ako keby bol nepripravený. Najhoršiu chybu akú môže rečník spraviť je ak nedodržiava rovnaké tempo reči, alebo ak nenahodí správne tempo, či už rýchle pri smútočnom prejave alebo veľmi pomalé a s nízkou intenzitou hlasu pri prejavoch. Je veľmi neslušné ak autor používa vulgarizmy alebo nespisovnú reč, čo je veľmi časté v reklamách. Ak si rečník prejav nepripravil, text len číta a nenadväzuje očný kontakt s publikom, prejav je veľmi nezaujímavý a nestojí zato.
********************************************************************************************************************************************************
ŽÁNRE REČNÍCKEHO ŠTÝLU
1. agitačno – propagačné prejavy a reči:
a.) politická reč – parlamentný prejav, prejav na zjazde strany, agitačný, napr. predvolebný prejav, najútočnejší útvar rečníckeho štýlu. Vyvracia argumenty opozície. Zosmiešňuje, ironizuje. Veľmi kategoricky uvádza svoje argumenty ako jediné správne. Všetkými prostriedkami sa snaží upútať pozornosť poslucháča a získať jeho sympatie. Výraznejšie ako iný útvar používa mimiku a gestikuláciu. Častejšie opakuje oslovenie, aby bolo spojenie s publikom čo najtesnejšie.
b.) súdna reč – napr. reč obžaloby, reč obhajoby; súdna reč má veľa spoločných znakov s administratívnym štýlom, celé bloky textu sa pri takýchto istých príležitostiach opakujú a vytvára sa klišé – pojednávanie bolo odročené, obžalovaný sa necíti byť vinný, uložil obžalovanému trest v dolnej hranici, súd nenašiel žiadne pochybenie v posúdení prípadu
c.) cirkevný prejav – kázeň – je hybridným útvarom, kazateľ vykladá náboženský text, ale zároveň chce poslucháča presvedčiť o pravdivosti svojho učenia, získava ho pre istý životný štýl atď.
2. náučné prejavy:
a.) prednáška
b.) referáty a koreferáty – napr. politický, vedecký
- obidva tieto útvary sa čítajú. Ich cieľom je poslucháča poučiť a poskytnúť mu podrobné informácie. Nemajú byť dlhé. Pri prednáške býva i obrázkový materiál, modely, nákresy a podobne. Referát je rozsiahla správa, ktorá podáva priebeh nejakej činnosti, vypracúva sa písomne ale prednáša, údaje v ňom majú byť presné a prehľadné. Jeho prednes je jednoduchý, bez pátosu, neobsahuje citové jazykové prostriedky. Mal by mať úvod a záver, v ktorom sa vysvetlí prečo sa referát podáva a aký je význam činnosti, o ktorej referujeme.
3. príležitostné prejavy:
l. verejné prejavy:
a.) slávnostný prejav – jubilejný, spomienkový, gratulačný atď., jeho cieľom je zhodnotenie významu nejakej významnej udalosti alebo akcie. Svojím obsahom a formou zvyšuje slávnostnosť chvíle. Rečníkom býva významná osobnosť verejného, politického života alebo na slovo vzatý odborník často svetového mena. Neuvádza veľmi presné informácie, napríklad presné roky alebo počty. Nesmie byť príliš rozsiahly a nemá sa čítať. Záver sa často končí prianím, vyjadrením úcty a vďaky tým, ktorý spomienkovú slávnosť organizujú.
b.) rámcový prejav – privítací, záverový, otvárací, pozdravný atď.
c.) informačný prejav – konferenciersky, výstraha, rozkaz atď.
ll. rodinné prejavy – stolový – toast, sobášny, pohrebný, pri krste dieťaťa – nemusí sa odohrať len v úzkom kruhu rodiny, rodinná situácia môže nastať napr. na obecnom úrade, v kostole
spoločenský príhovor – jeho cieľom je zaujať poslucháčov pre nejakú myšlienku alebo sa v ich mene vysloviť o nejakej udalosti. Rečník hovorí v 1. osobe množného čísla. Príhovor má byť prednesený sviežo a musí mať spád.
diskusný príspevok – stretávame sa s ním na každej pracovnej alebo slávnostnej schôdzi. Vyjadruje názor účastníkov schôdze na prerokovávaný problém.
********************************************************************************************************************************************************
JAZYK AKO ZNAKOVÝ SYSTÉM
Znak: 1. symbol – medzi vecou a „označením“ je viditeľný VZŤAH napr. piktogramy ( letisko, úschovňa batožín ...)
2.signál – vzťah medzi vecou a „označením“ nie je viditeľný, je vecou „dohody“ (napr. zelené svetlo na semafore=ísť)
→znak sa skladá z OBSAHU a FORMY
Jazykový znak je ideálny objekt, ktorý môže nahrádzať pojem, zastupuje pojem. Umožňuje odovzdávať, prenášať informáciu pomocou spojenia významovej stránky znaku, obsahovej stránky znaku a zvukovej stránky znaku. Náuka o znakoch sa nazýva SEMIOTIKA (semiológia).
Jazykové znaky sú ideálne, myslené objekty. Musia byť spojené s nejakým materiálnym nositeľom – zvuk, resp. rad artikulovaných hlások→ hovoriť znamená artikulovanými zvukmi prenášať jazykové znaky. Pomocný prostriedok je písaná podoba jazyka.
JAZYK A MYSLENIE
Jazyk nie je totožný s myslením. Jazykové prostriedky sú pojmy, ku ktorým spoločnosť dospela abstrahovaním a zovšeobecňovaním. Jazyk je abstraktný systém, ktorý určitý národ, kmeň, rod používa ako prostriedok myslenia a dorozumievania. Je to súhrn pravidiel, na základe ktorých vzniká reč. Reč je fyzicko-psychická schopnosť človeka vytvárať artikulované zvuky (t.j. vyslovovať), spájať ich s pojmami a tak realizovať komunikáciu s inými ľuďmi. T.j. reč je konkrétna realizácia abstraktného jazykového systému.
FUNGOVANIE JAZYKA V SPOLOČNOSTI
FUNKCIE JAZYKA:
A. primárne:
1. komunikatívna= dorozumievacia ( pomenúva pojmy a predmety, vyjadrujeme vzťahy medzi nimi)
2. poznávacia=kognitívna ( človek je schopný abstraktne myslieť, poznávať svet cez pojmy)
B. sekundárne:
3. reprezentatívna – jazyk reprezentuje národ vnútorná=stmeľuje príslušníkov národa
vonkajšia=oddeľuje členov národa od iných národov
4. estetická – v istých situáciách vyberáme isté jazykové prostriedky na pomenovanie jazykovej reality, selekcia (výber) nie je rovnaká, závisí od autora
*******************************************************************************************************************************************************
PRIRODZENÝ JAZYK A PLÁNOVÉ JAZYKY
Prirodzený jazyk má univerzálnu platnosť = rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci etnického alebo národného spoločenstva. Preto vznikajú jazykové bariéry, t.j. príslušníci jedného spoločenstva si kvôli veľkým rozdielom v jazykoch nerozumejú s príslušníkmi iného spoločenstva. Je tu snaha prekonať jazykové bariéry→pokusy plánovite vytvoriť jazyk:
Umelý (plánový) jazyk má ohraničenú platnosť. Na rozdiel od prirodzeného jazyka existuje najskôr v písanej až potom v ústnej forme. Je to systém znakov s vopred dohodnutými zákonitosťami.
Napr. symbolický jazyk napr. v matematike, chémii ( a 2 + b2 = c2, H2 SO4 ...), programovacie jazyky (Basic, Pascal ...), plánové jazyky tvorili už F. Bacon, J.A.Komenský, R. Descartes). Tu patrí aj ESPERANTO ( iniciátor poľský lekár Zamenhof).
KLASIFIKÁCIA JAZYKOV
1. Indoeurópska jazyková rodina – jazyky majú spoločný prajazyk – indoeurópsky prajazyk
2. Ugrofínska jazyková rodina – tu patria napr. fínsky, estónsky či maďarský jazyk
3. Altajská jazyková rodina – tu patria turecké a mongolské jazyky, kórejský, japonský jazyk ... a ďalšie jazykové rodiny
INDOEURÓPSKE JAZYKY
Ich prajazykom je praindoeurópčina (indoeurópsky prajazyk). Delenie:
1. indoiránske sanskrit hindčina, urdčina, prezština ,arménčina, albančina, gréčtina
2. baltské lotyština, litovčina
3. slovanské západoslovanské: slovenčina, čeština, poľština, dolná lužičtina, horná lužičtina
východoslovanské: bieloruština, ruština, ukrajinčina (používajú azbuku)
južnoslovanské: bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina
4. germánske severogermánske (škandinávske): dánčina, islandčina, nórčina, švédčina ,západogermánske: angličtina, nemčina, flámčina, holandčina
5. italické latinčina (románske), ,francúzština, španielčina ,taliančina, portugalčina,r umunčina, moldavčina
6. keltské bretónčina, waleština, írčina
***************************************************************************************************************************************************
SLOVANSKÉ JAZYKY. VZNIK A VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA
do 8. stor.
Z indoeurópskeho prajazyka sa vyčlenila praslovančina, ktorá je prajazykom všetkých slovanských jazykov. Praslovančina obsahovala mäkký a tvrdý jer ( ъ, ь), polomäkké ć, ź, nemala f, h. Pri jej vyčleňovaní došlo k zmenám v hláskovej stavbe:
1. k, g, ch → č, ž, š pred ъ, i, e ě ( kelo, giv, legeti →čelo, živý, ležať) = prvá palatalizácia (zmäkčovanie)
2. druhá palatalizácia
3. tretia palatalizácia
10. stor. – zlomové vo vývine všetkých slovanských jazykov: praslovančina sa rozpadá na dialekty (napr. stredoslovenský dialekt – základ spis. slovenčiny). V tomto období sa v karpatsko-naddunajskej nížine začína utvárať stará slovenčina. Okrem toho sa tu prostredníctvom pôsobenia Konštantína a Metoda šíri staroslovienčina, vytvorená na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Je to liturgický aj literárny jazyk, ktorý využíva hlaholiku (písmo).
Po rozpade Veľkej Moravy – Slovensko súčasťou Uhorska → spisovným a liturgickým jazykom je LATINČINA
14. – 15. stor. prienik slovenčiny aj do administratívneho štýlu. Vzniká kultúrna západoslovenčina, kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina. Stále sa využíva aj slovakizovaná čeština -bibličtina (vplyv husitstva)
18. stor. 1787 – Anton Bernolák – kodifikácia spisovnej slovenčiny na základe kultúrnej západoslovenčiny. Využíva fonetický pravopis (píš ako počuješ), dôsledne značí mäkkosť, nerozlišuje i, y, namiesto j používa g, má dvojité w.
diela: Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách, Slovenská gramatika, Slovár
19. stor. 1843 – Ľ. Štúr, Hurban, Hodža – kodifikácia na základe stredoslovenského nárečia. Využíva fonetický pravopis, nepoznal ľ, y, ä, dvojhlásky.
Diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej
1852 – M. Hattala, M.M. Hodža – podľa svetových jazykov ustupujú od fonetického pravopisu, rozlišujú i, y, doplnili ä, ľ, neoznačujú mäkkosť spoluhlások pred e, i. dielo: M. Hattala: Krátka mluvnica slovenská
20. stor. - 1902 – Samo Czambel: Rukoväť spisovnej reči slovenskej
1918 – vznik ČSR, slovenčina sa stala štátnym, úradným aj vyučovacím jazykom
20. roky – vplyv čechoslovakizmu
1931 – prvé Pravidlá slovenského pravopisu (vydala Matica slovenská), vznik puristického hnutia – násilné očisťovanie sloven. jazyka od čechizmov
1953, 1991 – zásadné zmeny v pravopise (vydané upravené PSP)
1996 – Zákon o štátnom jazyku
1998 – zatiaľ posledná výraznejšia úprava PSP: napr. skrátenie prípon – ár, -áreň – mliekareň
NORMA A KODIFIKÁCIA
Normy sú záväzné pravidlá správania sa. Môžu vyplývať zo zvyklostí, prípadne sú určené (napr. zákonmi). Normy platné v spis. slovenčine sú formulované v rozličných príručkách: Pravidlá slovenského pravopisu, Pravidlá spisovnej výslovnosti ... Normy v používaní spisovného jazyka tvorí Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied (JÚĽŠ SAV).
Uzákoňovanie jazykových noriem sa nazýva kodifikácia.
ČLENENIE SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO JAZYKA
Národný jazyk je prirodzene živý jazyk, preto má veľa jazykových foriem:
A. CELONÁRODNÉ:
1. spisovná forma jazyka – má celonárodnú a celospoločenskú platnosť, má kodifikovanú písanú aj ústnu podobu (príručky) a je dorozumievacím prostriedkom vo všetkých štýloch. Je to štátny a úradný jazyk.
2. štandardná forma (štandard) sa používa v každodennej komunikácii, nedodržiava dôsledne všetky kodifikačné zásady ( napr. vo výslovnosti). Prípustné sú niektoré slangové slová (napr. profesionálny slang)
3. subštandardná forma ( subštandard) obsahuje väčšie množstvo dialektizmov, tvary slov odlišné od spisovného jazyka, nespisovný prízvuk a pod.
B. KRAJOVÉ – NÁREČOVÉ FORMY:
1. teritoriálna nárečová forma = dialekty (nárečia):
a, západoslovenské: napr. záhorské, trnavské, trenčianske, nitrianske ...
b, stredoslovenské: napr. liptovské, oravské, turčianske, gemerské ...
c, východoslovenské: spišské, šarišské, zemplínske, sotácke ...
2. sociálne nárečia:
a, slang (súbor ustálených nespisovných pomenovaní,ktoré používa istá skupina ľudí) napr. žiacky, vojenský, športový...
b, argot ( sociálne nárečie, ktoré slúži istej skupine ľudí na tajné dorozumievanie)
*******************************************************************************************************************************************************
JAZYK A PÍSMO
Písmom sa zaznačuje hovorený jazyk, obsah jazykového prejavu sa uchováva na dlhší čas a sprístupňuje sa širokému okoliu.
Písmo má nesmierny význam pre spoločnosť a pre jej pokrok.
- je to súbor písmen (litier), znakov, ktorými sa zaznačuje hovorený prejav
- v slovenčine sa zaznačujú hlásky (fonémy), ktoré rozlišujú význam slov v takom poradí, ako sa vyslovili – preto je naše písmo hláskové a latinské (latinka) – prevzali sme ho z rímsko – latinskej kultúrnej sféry
- systém zápisu väčšinou zahrnuje okrem samotných symbolov zvaných grafémy aj pravidlá ich používania. Náuka o písme sa nazýva gramatológia.
Vznik písma
Paleografia je pomocná veda historická, ktorá sa zaoberá vznikom, vývojom a štúdiom písma. Jej názov je odvodený od gréckych slov palaios = starý a grafé = písmo.
Piktogram
V roku 3 500 pr. n. l. sa v Mezopotámii a Strednom Východe objavilo prvé jednoduché obrázkové písmo, v ktorom obrázok vyjadroval slovo a niekedy aj celú vetu. Dnes sa piktografický jazyk používa ako doplnok písma (grafiky, kresby, ilustrácie).
Klinové písmo
Boli to znaky v podobe klinov a čiar, ktoré spolu tvorili slová. Sumeri kreslili obrázky do mäkkej hliny zahrotenou trstinou. Písali z hora dole, neskôr z ľava doprava. Hrot trstiny mal klinovitý tvar.
Hieroglyfy
Vznikli v 4. tisícročí pred Kristom. Bolo to obrázkové písmo starých Egypťanov vyryté do kameňa alebo na papyruse, rozlúštil ho Champollion (počas Napoleónovej výpravy v Eg. našiel Rosetskú dosku obr. s tým istým textom v troch jazykoch).
Fenické písmo
V druhom tisícročí pred našim letopočtom žili na území dnešnej Sýrie Feničania, ktorí vytvorili spoluhláskovú, tzv. severosemitskú abecedu s dvadsiatimidvomi písmenami. Z fenického písma vzniklo 80 percent známych abecedných sústav. Fenické písmo sa písalo sprava doľava.
Grécke písmo
Grécke písmo „klasická“ abeceda pozostáva z dvadsiatich štyroch písmen. Východné písmo ovplyvnilo vznik slovanského písma. Gréci tesali písmo do kameňa, tomu hovorili monumentálne, ďalej písali na papyrus a pergamen štetcom alebo písacou tyčinkou.
Latinské písmo
V dobe rozkvetu gréckej kultúry, asi 300 rokov pred naším letopočtom, sa písmo dostalo prostredníctvom gréckych kolonistov na Sicíliu a Apeninský polostrov, kde sa s ním zoznámili Etruskovia a Italikovia. Začal sa bohatý vývoj latinčiny. Najstaršie nápisy písané latinčinou pochádzajú zo 6., možno zo 7. storočia pred n.l. Moc Rímskej ríše mala za následok, že Rimania trochu pozmenili vonkajšiu formu etruských písmen a zredukovali ich počet. Tak vzniklo latinské písmo, ktoré bolo tvorené 24 písmenami, písali a čítali sa zľava doprava.
Latinka, hlaholika a azbuka – latinka vznikla v 7. storočí. Dá sa povedať, že je to abeceda, ktorú používame dnes. Používa ju veľa európskych národov. Naši predkovia poznali prvý jazyk hlaholiku, ktorú zostavil Konštantín. Po smrti Konštantína na jeho počesť sa písmo nazvalo cyrilika. Z neho vznikla azbuka.
Kaligrafia - Kaligrafia znamená krásny rukopis, nádherné písmo.
Pravopis
- súbor znakov a pravidiel na zapisovanie jazykovych prejavov písmenami (malými a veľkými) a interpunkčnými (rozdeľovacími) znamienkami
ortografia = náuka o správnom písaní
- náš pravopis je založený na 3 princípoch:
- fonetickom (fonologickom) princípe, t.j. každý zvuk sa píše vždy tým istým znakom
- etymologickom - berie sa na zreteľ historický pôvod slova (byť – biť, vír – výr,...)
- morfologický (tvaroslovný) princíp - vo všetkých tvaroch toho istého slova a v slovách od neho odvodených sa zachováva to isté písanie slovného základu, hoci výslovnosť je inakšia (dub/p – duba,...)