Študijný materiál

1. Grafické jazykové prostriedky

Písmo – je súbor grafických znakov ( písmen, grafém, znakov). Zastupuje zvukovú reč. V slovenčine sa používa hláskové písmo latinského pôvodu ( latinka) od 10.st.

Písmeno ( graféma) – hlásky, ktoré sú schopné rozlišovať význam slov, označujeme písmenami ( grafémami). Súčasná slovenčina má 46 grafém. V slovenskom pravopise platí zásada, že jednej fonéme ( hláske) zodpovedá jedna graféma ( písmeno,litera) okrem niektorých výnimiek

• i,y – dve grafémy pre jednu fonému – vyť, viť
• d,t,n,l, - nahrádzajú ď,ť,ň,ľ – ak po nich nasleduje samohláska e,i a dvojhláska ia, ie, iu
• ch,dz,dž – spojenie dvoch grafém na zapísanie jednej fonémy ( chlieb)

Pravopisná norma – pravopisné pravidlá, podľa ktorých píšeme.

• fonematický pravopisný princíp – nemá y, označuje mäkkosť spoluhlások ďeťi ( Bernolák, Štúr )
• etymologický princíp – rozlišuje i/y, e,i, zmäkčuje predchádzajúcu spoluhlásku.

Pravopisné princípy

1. Fonematický pravopisný princíp:

• Jedna a tá istá fonéma, schopná rozlišovať význam slov a tvarov sa píše jedným a tým istým písmenom.
• V slovenčine sa nedodržiava dôsledne ( ľ – leto, ľahko = jeden zvuk dvoma písmenami, ch – chlap

2. Morfematický pravopisný princíp 

• Zachováva sa jednotná podoba napísaných slov aj keď sa pri výslovnosti niektorých hlások menia zo znelých na neznelé a naopak ( pod plotom –pot plotom )

3. Etymologický ( vývinový ) princíp

• Prihliada sa na to, akú podobu mali slová v staršej podobe jazyka – napríklad v staroslovienčine mäkký jer = teraz  i, tvrdý jer = teraz y. Etymologický princíp sa uplatńuje pri písaní i/y v cudzích slovách – rešpektuje sa pôvodný pravopis slova – sympatia, rizoto

4. Gramatický princíp

• Určuje že N pl. prídavných mien – podľa vzoru pekní – je na konci slova mäkké i

_________________________________________________________________________________________________________________________________

2. JAZYKOVÉ  ŠTÝLY

Štýl je spôsob  výberu a využitia jazykových prostriedkov v konkrétnej jazykovej situácii
Delíme ich na :

a) štýly verejného charakteru – publicistický, odborný, umelecký, rečnícky, administratívny
b) štýl súkromného charakteru – hovorový
 Publicistický štýl – voláme ho aj novinársky štýl, využíva sa v masmédiách (tlač, rozhlas, televízia). Jeho základnými funkciami sú pútavosť a aktuálnosť.  
Žánre publicistického štýlu delíme na :

a) spravodajské – správa
b) beletrizované – reportáž, interview
c) analytické – úvodník, komentár
Správa – základný novinársky žáner, prináša aktuálne informácie o udalosti, ktorá sa už odohrala. Správa odpovedá na otázky – kde?, kedy?, kto?, ako?, prečo? Je stručná a výstižná.
 Odborný štýl – voláme ho aj náučný štýl. Vyskytuje sa v odbornej literatúre. Jeho funkciou je poučiť, vysvetliť. Typické pre odborný štýl sú – odborné termíny (odborné slová), cudzie slová, tabuľky, grafy, schémy, obrazový materiál, zložité súvetia a pod.
Žánre odborného štýlu – všetky odborné texty, prednášky, referáty, recenzie
Populárno-náučný štýl – je spopularizovaný odborný štýl, určený pre širokú verejnosť. Odborné termíny sa nahrádzajú menej odbornými výrazmi, aby boli zrozumiteľné.
Internacionalizmy – cudzie slová s medzinárodnou platnosťou, ktoré sa z cudzích jazykov neprekladajú. Napr. softver, internet.
 Umelecký štýl – vyskytuje sa v umeleckej literatúre. V umeleckých textoch sa využíva obrazné vyjadrovanie, ich základnou funkciou je pobaviť (estetická funkcia). Typické pre umelecký štýl sú – umelecké vyjadrovacie prostriedky ako sú metafory, prirovnania, personifikácie a pod.
Medi texty umeleckého štýlu patria básne, romány, povesti, novely, dramatické žánre.
 Rečnícky štýl – využíva sa pri všetkých ústnych prejavoch verejného charakteru. Pri prednášaní rečníckych prejavov využívame mimojazykové prostriedky ako sú mimika, gestá a pod.
Žánre rečníckeho štýlu delíme na :

a) agitačné prejavy – súdne reči, politické prejavy, kázne. Ich cieľom je presvečiť poslucháča.
b) náučné prejavy – prednášky, referáty
c) príležitostné prejavy – prípitok, blahoželanie, príhovor
Kompozícia rečníckeho prejavu – oslovenie, úvod, jadro, záver, poďakovanie
 Administratívny štýl – má písomnú podobu, zaraďujeme k nemu všetky úradné listy a tlačivá. Pre administratíny štýl je typické – využívanie tzv. kancelarizmov (slov typických pre úradné listy),dôsledné dodržiavanie noriem spisovnej slovenčiny a noriem pre tvorbu úradných listov.
Úradný list by mal mať tieto časti – záhlavie(hlavičku), ktorá obsahuje meno a presnú adresu odosielateľa, adresu adresáta, dátum a miesto napísania, podpis.
Medzi úradné listy patria – žiadosť, životopis, objednávka, splnomocnenie, urgencia, šeky a tlačivá.
Úradné listy píšeme na počítači, alebo písacom stroji na kancelársky papier formátu A4, šeky a tlačivá vypĺňame paličkovým písmom.

Hovorový štýl – má prevažne ústnu podobu, využívame ho pri súkromných rozhovoroch, nemá prísne pravidlá, má voľnú štylizáciu, tolerujeme pri ňom nespisovné výrazy ako napríklad – slang, vulgarizmy, nárečové slová.

****************************************************************************************************************************************

3. Rečnícky štýl

- je štýlom ústnej komunikácie; používa sa v rétorike, využíva bohatú slovnú zásobu, jeho cieľom je živo upútať; funkciou tohto štýlu je presviedčať, vysvetľovať, informovať, komentovať, agitovať, zapôsobiť na city poslucháča; nie je len jazykovým štýlom. Už od staroveku sa považuje za umenie; za prvého slovenského veľkého rečníka možno považovať Ľudovíta Štúra (Reči a state), predniesol šesť slávnych rečí na uhorskom sneme. Najslávnejšia je tá, v ktorej vyzýval za zrušenie poddanstva.

základné znaky:
a.) ústnosť – ako celok patrí do ústnej komunikácie. Využíva mimojazykové prostriedky – mimiku, gestá, situáciu (udržiava zrakový kontakt, reaguje na zmenu nálady medzi poslucháčmi atď.) (rečnícky štýl je vždy ústny)
b.) verejnosť – útvary tohto štýlu sú venované širokej verejnosti. Tomuto faktu sa prispôsobuje výber jazykových prostriedkov – rečník so volí cudzie slová, ktoré sú všeobecne známe; ak hovorí o počte, zaokrúhľuje čísla; vyhýba sa presnému dátumu; vyhýba sa vulgarizmom; používa kratšiu vetu než odborný štýl, lebo poslucháč sa k nej nemôže vrátiť, nemôže sa nad ňou ihneď zamyslieť (sú určené verejnosti)
c.) sugestívnosť – rečník sa snaží zapôsobiť na city poslucháča, využíva vyjadrovacie prostriedky umeleckej literatúry; opakuje slová; viackrát oslovuje poslucháča; robí vsuvky, odbočenia, aby vťahoval do svojho prejavu poslucháča; hovorí nadnesene – s pátosom; stíši alebo zosilní hlas, robí dramatické pauzy a zdôrazňuje slová; hlavne v závere prejavu sú priania, výzvy atď. (snaha zapôsobiť na city poslucháča)
d.) adresnosť – rečnícke útvary majú kolektívneho príjemcu, len niektoré sú venované napr. oslave jedného človeka, ale aj tak je tam prítomná nejaká spoločnosť (gratulácia, vernisáž); autor sa niekedy vedome zaraďuje do spoločenstva poslucháčov (my sme tu nato, aby sme ...)
e.) názornosť – prednáška využíva názornosť podobne ako napr. didaktický výklad (graf, výpočet, portrét atď.) (názorné predvedenie)

Kvalifikácia útvarov rečníckeho štýlu podľa funkcie:

1. agitačno – propagačné prejavy a reči:
a.) politická reč – parlamentný prejav, prejav na zjazde strany, agitačný, napr. predvolebný prejav, najútočnejší útvar rečníckeho štýlu. Vyvracia argumenty opozície. Zosmiešňuje, ironizuje. Veľmi kategoricky uvádza svoje argumenty ako jediné správne. Všetkými prostriedkami sa snaží upútať pozornosť poslucháča a získať jeho sympatie. Výraznejšie ako iný útvar používa mimiku a gestikuláciu. Častejšie opakuje oslovenie, aby bolo spojenie s publikom čo najtesnejšie.
b.) súdna reč – napr. reč obžaloby, reč obhajoby; súdna reč má veľa spoločných znakov s administratívnym štýlom, celé bloky textu sa pri takýchto istých príležitostiach opakujú a vytvára sa klišé – pojednávanie bolo odročené, obžalovaný sa necíti byť vinný, uložil obžalovanému trest v dolnej hranici, súd nenašiel žiadne pochybenie v posúdení prípadu
c.) cirkevný prejav – kázeň – je hybridným útvarom, kazateľ vykladá náboženský text, ale zároveň chce poslucháča presvedčiť o pravdivosti svojho učenia, získava ho pre istý životný štýl atď.

2. náučné prejavy:
a.) prednáška
b.) referáty a koreferáty – napr. politický, vedecký
- obidva tieto útvary sa čítajú. Ich cieľom je poslucháča poučiť a poskytnúť mu podrobné informácie. Nemajú byť dlhé. Pri prednáške býva i obrázkový materiál, modely, nákresy a podobne. Referát je rozsiahla správa, ktorá podáva priebeh nejakej činnosti, vypracúva sa písomne ale prednáša, údaje v ňom majú byť presné a prehľadné. Jeho prednes je jednoduchý, bez pátosu, neobsahuje citové jazykové prostriedky. Mal by mať úvod a záver, v ktorom sa vysvetlí prečo sa referát podáva a aký je význam činnosti, o ktorej referujeme.
 
3. príležitostné prejavy:
l. verejné prejavy:

a.) slávnostný prejav – jubilejný, spomienkový, gratulačný atď., jeho cieľom je zhodnotenie významu nejakej významnej udalosti alebo akcie. Svojím obsahom a formou zvyšuje slávnostnosť chvíle. Rečníkom býva významná osobnosť verejného, politického života alebo na slovo vzatý odborník často svetového mena. Neuvádza veľmi presné informácie, napríklad presné roky alebo počty. Nesmie byť príliš rozsiahly a nemá sa čítať. Záver sa často končí prianím, vyjadrením úcty a vďaky tým, ktorý spomienkovú slávnosť organizujú.
b.) rámcový prejav – privítací, záverový, otvárací, pozdravný atď.
c.) informačný prejav – konferenciersky, výstraha, rozkaz atď.

ll. rodinné prejavy – stolový – toast, sobášny, pohrebný, pri krste dieťaťa – nemusí sa odohrať len v úzkom kruhu rodiny, rodinná situácia môže nastať napr. na obecnom úrade, v kostole
 spoločenský príhovor – jeho cieľom je zaujať poslucháčov pre nejakú myšlienku alebo sa v ich mene vysloviť o nejakej udalosti. Rečník hovorí v 1. osobe množného čísla. Príhovor má byť prednesený sviežo a musí mať spád.

diskusný príspevok – stretávame sa s ním na každej pracovnej alebo slávnostnej schôdzi. Vyjadruje názor účastníkov schôdze na prerokovávaný problém.

**************************************************************************************************************************************************

4. Úvaha

·         útvar výkladového slohového postupu

·         autor v nej zaujíma postoj k závažným spoločenským alebo filozofickým otázkam.

·         Východiskom sú známe poznatky, skúsenosti, autor ich vysvetľuje, hodnotí a vyjadruje k nim svoj vlastný postoj.

·         Podnetom úvahy môže byť aktuálna spoločenská, udalosť, politická situácia, citát,...

Úvaha ako slohový postup

• Sleduje rovnako ako výklad vzťahy medzi javmi a súvislosti javov. Autor úvahy sleduje všeobecne známe javy a subjektívne interpretuje známe fakty, vyvodzuje svoje vlastné úsudky, závery, pôsobí na city adresára, presviedča ho, formuje jeho mienku.

• Znaky úvahy:
  • nepotrebnosť presných údajov, voľná citácia, parafráza
  • menej komplikované súvetia, časté jednočlenné vety, pestrá modalita viet
  • citovo i štylisticky príznaková lexika
  • prepojenosť úvodu a záveru
  • má znaky výkladového a rozprávacieho slohového postupu

• S úvahou sa stretávame v hovorovom, publicistickom, umeleckom či náučnom štýle

• Hovorový štýl – krátke zamyslenie, príslovie
• Umelecký štýl -  epika – monologické časti v pásme postáv a rozprávača
• Publicistický štýl – úvodník, komentár, glosa, stĺpček
  •  Komentár – subjektívny publicistický žáner, autor rozoberá aktuálny spoločenský jav, autor vyjadruje vlastný názor. Autor nesie zodpovednosť za tvrdenia, ktoré napíše, preto je komntár vždy podpísaný jeho celým menom.
• Náučný štýl – recenzia, diskusný príspevok, populárno, náučné články
  •  Esej – hybridný žáner náučného a umeleckého štýlu, interpretuje originálnym spôsobom rozličné javy, jav posudzuje s ohľadom na čitateľa ( vplyv publicistického štýlu )

• Úvahový slohový postup sa nevyskytuje v administratívnom štýle. Ten vyžaduje presné a jednoznačné fakty bez subjektívneho postoja.

***********************************************************************************************************************************************

5.Systém slovenských hlások

Rozdelenie: samohlásky, spoluhlásky, dvojhlásky;

Samohlásky:  sú tóny, hlasivky kmitajú, vyslovujú sa splývavo (skupiny samohlások) - sú základom slabík  tj. majú slabikotvornú funkciu;

Členenie samohlások: krátke (a ä e i o u)

Dlhé (á é í ó ú)

Dlhé samohlásky sa vyslovujú dvojnásobne dlhšie ako krátke.

Dvojhlásky: spojenie dvoch samohláskových prvkov v jednej slabike; Majú slabikotvornú funkciu, vyslovujú sa vždy v jednej slabike (trieda)

Spoluhlásky :  sú šumy, vzduchový prúd naráža pri tvorbe spoluhlások na nejakú prekážku

 v slovenčine sa delia podľa viacerých kritérií napr. podľa artikulújúceho orgánu podľa miesta alebo spôsobu artikulácie, podľa účasti hlasu alebo nosovej dutiny, podľa trvania, podľa sluchového dojmu;

Rozdelenie spoluhlások podľa vplyvu na pravopis

Tvrdé (d  t n l k g h ch) 

Mäkké (ď ť ň ľ c č š z dž dzj)

Obojaké (b p m v r z s f)

Rozdelenie spoluhlások podľa znelosti

Znelé: pri ich tvorbe hlasívky kmitajú.

Neznelé vyslovujú sa bez účasti hlasiviek.

Znelé párové : b, d, ď g dz dž, z ž h v

Neznelé bp, dt, ďť, kg, dzc, džš, žš vf sč, 

Znelé nepárové (zvučné) m n ň l ľ ĺ r ŕ j 

Zvuková ( znelostná )  asimilácia (spodobovanie)
Znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:
a) na konci slova: hrad/hrat, dážd/dášť, mozog/mozok,
b) pred neznelými spoluhláskami: bližší/bližší, sudca/sutca. Neznelá spoluhláska sa vyslovuje ako znelá:
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku alebo samohlásku: (koniec básne/koniedz básne),
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou (kresba/krezba, kde/gde).

Interpunkcia je sústava príslušných grafických znakov (interpunkčných znamienok), ktoré sa používajú na členenie textu.
- V slovenčine sa používajú tieto interpunkčné znamienka: bodka (.), výkričník (!), otáznik (?), čiarka (,), bodkočiarka (;), pomlčka (–), tri bodky (…), zátvorky ( ), dvojbodka (:), úvodzovky („“), lomka (/). V rámci pomenovania sa používa spojovník (-) a apostrof (’).

Diakritické znamienka

- sú zvláštne znamienka, ktoré sa píšu v okolí písmena (nad, pod, alebo vedľa), a ktoré menia jeho výslovnosť alebo spĺňajú inú rozlišovaciu funkciu.

Okrem zmeny výslovnosti písmena môže diakritické znamienko meniť výslovnosť celého slova, vyznačovať tón reči, rozlišovať homonymá, upozorňovať na skratky a číslovky.

Nie každá značka v okolí písmena je diakritickým znamienkom, napr. bodka v písmenách i a j je neoddeliteľnou súčasťou znaku.

V slovenčine používame

• ´ – dĺžeň (ostrý prízvuk): á, é, í, ó, ú, ý, ĺ, ŕ
• ˇ – mäkčeň: č,ď, ľ, ň, š, ť, ž
• ¨ – dve bodky: ä
• ˆ – vokáň (cirkumflex): ô

 ZÁKLADNÉ ROZDIELY MEDZI SLOVENČINOU A ČEŠTINOU

Hláskoslovie a výslovnosť:
1. Čeština má tieto osobité hlásky a písmená: ř, ou, ě, ů
2. V češtine nie sú tieto hlásky, ktoré má slovenčina: ä, ia, ie, iu, ô, ľ, ĺ, ŕ, dz, dž
3. Skupina aj je v češtine ej (vejce)
4. Striedanie spoluhlások je v češtine častejšie v tvorení (odvodzovaní) slov i tvorení tvarov. k – c (ruka – ruce), h – z (mnoho – mnozí), ch – š (ropucha – ropušin), dtn – ď, ť, ň: mladí, zlatí, pěkní
5. V češtine neplatí rytmické krátenie, často nasledujú dve aj tri dlhé slabiky za sebou. (zpívání)
6. Spodobovanie spoluhlások niej e v češtine také dôsledné ako v slovenčine (píše a vyslovuje sa: seznámit, se strany, složití...) Niekedy sa pripúšťa aj dvojaká výslovnosť (nashledanou –naschledanou i nazhledanou)

Tvaroslovie a skladba:
1. V češtine sa bežne používa vokatív - piaty pád. (soudružko, Evo...)
2. Častejšie sú dvojtvary (mužovi aj muži, bratrovi aj bratru) najmä v spojeniach gramaticky rovnakých slov (panu učiteli, soudruhu Novákovi)
3. V akuzatíve a inštrumentáli mn. čísla mužských substantív sú tvary: hrdiny, hochy, hrady.. Toto platí aj v inštrumentáli dvoch vzorov stredného rodu: s moři, se srdci.

4. Prídavné mená majú aj menný tvar v prísudku. (jsem zdráv, je nemocen)
5. Slovesá majú veľa dvojtvarov. (lít – leje/lije) Tvary s tématickou morfémou -i- sa hodnotia ako vyšší štýl. V 1. os. sg. sú prípony -m, -u, -i. (vidím, vedu, kryji) V 3. os. pl. –ou, -í (zní, vedou...)
6. Čeština má niektoré odlišné väzby tam, kde slovenčina používa priamu väzbu s akuzatívom. (dosiahnuť niečo - dosáhnout něčejho)
7. Čeština viac používa príčastie trpné nedokonavých slovies. (Tato kniha je čtena.)
8. V súvetiach má čeština niektoré odlišné spájacie výrazy. (jenž, neboť, aniž, zda ať – nebo, jelikož, jestli, nýbrž...)
9. Osobitným útvarom češtiny ako spisovného jazyka je tzv. obecná čeština, ktorá sa čiastočne odlišuje od spisovnej češtiny vo výslovnosti, v niektorých tvaroch i v slovníku (být – bejt, mléko –mlíko...)

Slovná zásoba (lexika)
1. Niektoré české slová sú veľmi odlišné od slovenčiny (vesnice, polštář, čáp...)
2. Niektoré české slová však poznáme zo slovenských nárečí, resp. zo staršej literatúry, niekedy majú
v slovenskom nárečí iný význam. (žízeň, polibek, sklep, kmín...)
3. Niektoré cudzie slová v češtine majú iný rod alebo iný prepis – pravopis. (téza – teze).

************************************************************************************************************************************************

7. Rozprávací slohový postup

 je zo všetkých slohových postupov najvyvinutejší a typovo najbohatší. Je založený na dejovej línii, ktorá sa odohráva v čase a v priestore.

Patrí medzi zovreté slohové postupy, pretože ho zovierajú tieto faktory:
- Dejovosť
- Príbehovosť
- Časová línia

Základný útvar rozprávacieho slohového postupu je rozprávanie. Väčšinou však hovoríme o komplexnom rozprávaní – výskyt aj iných slohových postupov, napríklad opisného.
 
Umelecké rozprávanie sa člení na pásmo rozprávača a pásmo postáv.
 
Druhy rozprávačov v rozprávaní:

- autorský – vševediaci, rozvíja príbeh, opisuje, komentuje, uvádza reč postáva, zobrazuje prostredie. Pozerá na všetky postavy s nadhľadom, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami.
 Rozprávanie je v 3. os. sg., napr.: Balzac – Otec Goriot: „Grófka najprv zbledla, vidiac netrpezlivosť svojho muža, ktorý prekutával oheň, hodil kutáč do kozuba, ako keby si popálil ruky a vstal.“
 - personálny – subjektívny, tiež vševediaci, ale zvyčajne sa sústreďuje len na jednu postavu, ktorá sa vyvíja v priebehu deja.
Rozprávanie je v 3. os. sg. = on-rozprávanie alebo er-rozprávanie, napr.: Jozef Cíger Hronský - Jozef Mak.
 - priamy – úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela. Často prerozpráva príbeh v 1. os. sg., akoby ho on sám zažil = ja-rozprávanie alebo ich-rozprávanie.
V tomto rozprávaní sonduje vnútro postavy – teda seba, dej je spomaľovaný opismi a úvahami, napríklad: Remarque – Na západe nič nového.
- oko kamery – zachytáva vonkajšie znaky, črty, činy postáv; o vnútornom svete postáv vieme len z ich konania.

Druhy rozprávania:
 1.  Klasické rozprávanie
· Úvod – expozícia – opis prostredia, údaj o čase, zoznámenie sa s postavami
· Zrod zápletky – kolízia – zauzľovanie deja
· Vyvrcholenie deja – kríza
· Obrat v deji – peripetia – dramatický zvrat, ku ktorému dôjde práve vo chvíli, keď sa už zdá, že všetko sa vyrieši
· Rozuzlenie

2.  Rozprávanie in medias res – z lat. uprostred veci – nemá úvod, dej sa začína „akčne“, rovno uprostred deja, napríklad: Kalinčiak: Reštavrácia: „Hej, na moj hriešnu dušu, bude!“ „Hej, na moj hriešnu dušu nebude!“

3.  Retrospektívne rozprávanie – dej sa odvíja od konca príbehu.

4.  Epické rozprávanie – je charakteristické pokojným plynutím deja, má málo dialógov, prevláda oznamovacia veta, má veľa súvetí.

5.  Dramatické rozprávanie – charakterizujú ho prudké zvraty deja, veľa dialógov veľa zvolaní, oslovení, nedokončených viet, krátke vety, menej súvetí, veľa slovies, prekvapujúca pointa.

6.  Priame rozprávanie = ich-rozprávania, ja-rozprávania. Rozprávač v 1. os. sg. Rozpráva príbeh, akoby ho sám zažil.

*************************************************************************************************************************************************
8. ROZVÍJACIE / vedľajšie/ VETNÉ ČLENY

PREDMET – je rozvíjací vetný člen, ktorý dopĺňa, bližšie určuje význam prísudku. Označuje osobu, vec, udalosť atď., ktorá je činnosťou slovesa zasiahnutá, napr. otec rúbe drevo – činnosť zasiahne drevo, hovorí s otcom – činnosť zasiahne uši otca, hreší ma – činnosť zasiahne mňa.
otázka: Všetky pádové otázky okrem nominatívu + prísudok, napr. Komu povedala?
rozdelenie:
a.) priamy – v akuzatíve bez predložky, napr. napísal list, otec rúbe drevo
b.) nepriamy – v akuzatíve s predložkou (bojoval za vlasť) a v ostatných pádoch okrem nominatívu (hovorí o chorom, nemám peniaze)
predmet býva vyjadrený:
a.) podstatným menom: Kedysi si písala denník.
b.) prídavným menom: Sýty hladnému neverí.
c.) zámenom: Zachránili ho.
d.) číslovkou: Telefonuje s prvým.
e.) neurčitkom: Túžili prehovoriť.

 PRÍSLOVKOVÉ URČENIE – je rozvíjací vetný člen, ktorý bližšie určuje za akých okolností sa dej slovesa (nadradeného vetného člena – prísudku) uskutočňuje
otázky: Kde + prísudok? , napr. Kde spí?
  Kedy + prísudok?, napr. Kedy spal?
  Ako + prísudok?, napr. Ako spal?
 Prečo + prísudok?, napr. Prečo zaspal?
rozdelenie:
a.) miesta – vyjadruje na akom mieste sa dej uskutočňuje
otázky: Kde? Kam? Odkiaľ? Pokiaľ?
príklady: Býva v lese., Chystá sa do cudziny.
poznámka: na príslovkové určenie (Chystá sa do cudziny) sa nesmieme pýtať pádovou otázkou (napr. Do koho, do čoho sa chystá?), pretože pádovou otázkou sa pýtame len na predmet, ktorý je zasiahnutý činnosťou slovesa (prísudku) – napr. Má rád cudzinu.; Koho, čo má rád? Cudzinu. – predmet. Správne sa opýtame na okolnosť miesta: Kam sa chystá? Do cudziny – príslovkové určenie miesta
b.) času – vyjadruje, v akom čase sa dej uskutočňuje
otázky: Kedy? Odkedy? Ako dlho?
príklady: Prišiel včera., Vídali ho zriedkavejšie., Učiť sa bude zajtra.
c.) spôsobu – vyjadruje, akým spôsobom sa dej uskutočňuje
otázky: Ako? Akým spôsobom?
príklady: Správal sa podlízavo., Hovorí po slovensky., Vznáša sa ako pierko.
d.) príčiny – vyjadruje, prečo (v školských pomeroch aj načo, lebo nerozlišujeme príčinu a účel) sa dej uskutočňuje
otázky: Prečo? Načo? Za akým účelom? Pre akú príčinu?
príklady: Prišli na návštevu., Prišli nás pozvať., Z lásky sa háda.

príslovkové určenie býva vyjadrené:
a.) príslovkou: Správa sa pokojne.
b.) podstatným menom: Idem od mamy.
c.) neurčitkom (zriedkavejšie): Odišiel pracovať.
Príslovkové určenie okrem slovesa môže vo vete rozvíjať aj prídavné meno (veľmi pekný) alebo príslovku (veľmi pekne)

PRÍVLASTOK – je rozvíjací vetný člen, ktorý bližšie určuje nadradené podstatné meno vo funkcii akéhokoľvek vetného člena. Vyjadruje vlastnosť nadradeného podstatného mena.
otázka: Aký, ktorý, čí? + nadradené podstatné meno, napr. Aký otec? Usilovný otec.
príklady: naša mama varí – rozvíja podstatné meno vo funkcii podmetu
otec je dobrý robotník – rozvíja mennú časť prísudku
varí chutnú polievku – rozvíja predmet
rúbe v temnom lese – rozvíja príslovkové určenie miesta
rozdelenie:
a.) zhodný – stojí pred podstatným menom a zhoduje sa s ním v rode, čísle a páde, napr. dobrý otec: dobrý – muž. r., j. č., N; otec – muž. r., j. č.,
zhodný prívlastok býva vyjadrený:
a.) prídavným menom: dobrý otec
b.) zámenom: tie isté deti
c.) číslovkou: prvý prípad
d.) činným príčastím: spiace dieťa
e.) trpným príčastím: upečený chlieb
b.) nezhodný – stojí za podstatným menom a nezhoduje sa s ním v rode, čísle a páde, napr. miska s vodou: miska – žen. r., j. č., N; s vodou – žen. r., j. č., I
poznámka: na nezhodný prívlastok (vchod z ulice) sa musíme pýtať otázkou: Aký vchod? Nie: Z koho, z čoho vchodu? Pádovou otázkou sa pýtame len ne predmet (z koho, z čoho si uťahuje? z priateľa = predmet). V otázke je vždy aj sloveso.

DOPLNOK – je rozvíjací vetný člen, ktorý naraz rozvíja dva vetné členy – podmet a prísudok alebo predmet a prísudok
rozdelenie:
a.) podmetový – rozvíja podmet a prísudok; Jano dobehol prvý.
otázka: Ako Jano dobehol? (ako? + podmet + prísudok)
poznámka: prídavné meno prvý vo funkcii doplnka má platnosť len počas trvania činnosti slovesa. Vo vete – Uplakané dieťa zaspalo. – je vlastnosť vyjadrená prídavným menom trvalá. Dieťa mohlo byť uplakané aj niekoľko dní (prívlastok). Vo vete – Dieťa zaspalo uplakané. – bolo dieťa uplakané len počas zaspávania (doplnok)
b.) predmetový – rozvíja zároveň predmet a prísudok; Otca zvolili za poslanca.
otázka: Za koho otca zvolili? (Za koho? + predmet + prísudok)

PRÍSTAVOK (PRÍSTAVKOVÝ PRÍVLASTOK) – je voľný zhodný prívlastok vyjadrený podstatným menom pripojeným k nadradenému podstatnému menu: Bratislava, hlavné mesto Slovenskej republiky, je mestom na Dunaji.
Hrubo vytlačenú časť môžeme vypustiť bez porušenia zmyslu vety (preto sa z oboch strán oddeľuje čiarkou).
prístavok môže mať niekoľko funkcií:
a.) môže vysvetľovať – Personifikácia, čiže zosobňovanie, je pre žiakov pochopiteľná.
b.) môže zužovať význam pomenovania – Susedia, Balkovci, už odišli.
c.) môže zhrňovať – Mama a otec, rodičia, sú mi prednejší.

***************************************************************************************************************************************************

9. OPISNÝ SLOHOVÝ POSTUP

-  slúži  - na vymenovanie znakov a vlastností osoby, veci alebo činnosti  na priblíženie,znázornenie niečoho alebo niekoho niekomu inému
-  znaky a vlastnosti osôb, zvierat, vecí, činností sa vymenúvajú v istom poradí, ktoré do istej miery závisí od podávateľa, pretože ten im stanovuje dôležitosť ( dôležité – menej dôležité) aj ich hierarchiu - nie vždy je text zostavený objektívne, pretože v ňom úlohu zohráva subjektívny postoj, názor podávateľa
-  uplatňuje sa hlavne v – hovorovom, - náučnom, - umeleckom  štýle
-  základné útvary: opis, charakteristika, posudok, návod, recept

OPIS

-  základný slohový útvar OSP, často sa vyskytuje aj v ostatných slohových postupoch
-  stretávame sa s ním vo väčšine funkčných jazykových štýlov -  založený na cieľavedomom pozorovaní a následnom vymenúvaní základných znakov predmetu, osoby alebo javu
-  najvýstižnejšie  a najpresnejšie vystihuje predmet alebo jav
 
Funkcia opisu -  vystihnúť objekt ako celok a zároveň jeho jednotlivé časti, ich znaky, črty, vlastnosti a vzájomné vzťahy
- od funkcie opisu závisí, ktoré znaky a vlastnosti uvedieme - podľa zaradenia do funkčných jazykových štýlov rozlišujeme:
1. jednoduchý opis = základné črty, nejde do detailov, nestojí na odborných znalostiach, ale na našej schopnosti vidieť a vnímať veci
- bohatý na nedejové slovesá, podstatné mená, príd. mená a príslovky miesta
  2. náučný (odborný) = vyžaduje odborné znalosti a je písaný v náučnom štýle; prevažujú cudzie slová a termíny; niekedy doplnený nákresmi a schémami (patrí sem aj opis pracovného postupu); musí byť systematický, presný a jasný
3. umelecký  = vyskytuje sa  v literatúre; je subjektívne zafarbený; autor vyjadruje svoje pocity, je náladový; využíva básnické prostriedky (metafory, trópy, figúry, personifikácie)

UMELECKÝ OPIS

Vyskytuje sa  v literatúre a v subjektívne zafarbených prejavoch . Silu dojmu a zážitku , ktorá neraz presahuje schopnosť objektívne vyjadriť to , čo vnímame , vystihuje často používaná fráza : To sa nedá ani slovami opísať !
 Pri písaní si treba uvedomiť:
1.  Pri umeleckom opise sa veci zobrazujú v pohybe , zvyčajne pomocou slovies.
2.  Umelecký opis je v istom zmysle náladový .
3.  Umelecký opis môže vyvolávať dojem strachu, hrôzy, šťastia.
4.  Základom umeleckého opisu nie je presný prenos videného , ale jeho transformácia na základe nášho vnímania.
5.  Objekt je v umeleckom opise opisovaný nepriamo , pripodobňuje sa k niečomu inému .
6.  V umeleckom opise sa uplatňuje básnická metafora, personifikácia , metonymia.
7.  Používame pripodobňovanie./Daný jav nepomenúvame slovom , ktorým sa zvyčajne pomenúva , ale slovom pomenúvajúcim obvykle iný jav . /
8.  V texte treba použiť básnické  prirovnanie: / napr. rýchly ako blesk , vysoký ako topoľ.../
básnický prívlastok – Nad nami sa klenula jasná modrá obloha .
metafora – prenášanie významu /- pršalo lístie – padalo, - horela lúka voňavými ohníčkami – lúka kvitla žltými kvetmi ,... 
metonymia - /Ide  o prenesenie názvu jednej veci na druhú na základe vecného súvisu ./ Napríklad : čítam Kukučína , pije piaty pohárik , hučala Bratislava , nebo nepozná obľúbencov ...
  synekdocha / zvláštny vzťah k celku /  Napr. : Prišlo tam celé mesto . Vyhrala Žilina .
  hyperbola /zveličenie /  Už som tisíckrát vravela .
  litotest - / jednoduchosť , zjemnenie /  Napr. : Nemladá žena . Nie je najmúdrejší .
  eufemizmus – snaha povedať nepríjemnú vec  miernejším spôsobom – napr. : Zaspal naveky.
  personifikácia – oživenie neživých vecí  - Les plakal . Voda spievala .

PRIAMA A NEPRIAMA CHARAKTERISTIKA
nepriama charakteristika – charakteristika, ktoré vystihuje povahu človeka tak, že vlastnosti človeka vyplývajú z jeho konania. Nachádza sa v umeleckej literatúre a publicistike.
priama charakteristika – je priame vymenovanie charakterových vlastností človeka.

*************************************************************************************************************************************************

10. VETA

VETY PODĽA ZLOŽENIA

jednoduchá veta -  -jeden prísudok (resp. gramatické jadro)

a. holá veta -iba základné vetné členy Mama varí. Číta.

b. rozvitá veta -sú prítomné aj rozvíjacie vetné členy. Dobrá mama varí obed. Číta vynikajúcu knihu.

Súvetie -viac viet

a. jednoduché súvetie -dve vety
a.1. priraďovacie -vety sú rovnocenné
a.2. podraďovacie -hlavná veta je nadradená vedľajšej, ktorá ju rozvíja

b. zložené súvetie -tri a viac viet
Nevedel, čo sa deje, a preto odišiel. Ak nezlezieš, spadneš a rozbiješ si koleno.

VETY PODĽA ČLENITOSTI

dvojčlenná veta -obsahuje podmet a prísudok

úplná dvojčlenná veta -podmet je vyjadrený
Karol nechcel ísť do obchodu. Nebude sa vám to páčiť.

neúplná dvojčlenná veta -podmet je nevyjadrený
Nechcel ísť do obchodu. Budú pomáhať.

jednočlenná veta -neobsahuje podmet a prísudok, iba vetný základ

slovesná jednočlenná veta -vetný základ je vyjadrený určitým slovesným tvarom
Sneží. Blýska sa. Bolí ma v boku. V úradoch sa tvrdo pracuje. Zle sa mi tu píše.
Nechce sa mi vstávať. Chorobu nemožno podceňovať.

menná (neslovesná) jednočlenná veta -vetný základ nie je vyjadrený určitým slovesným tvarom
Mestský úrad. Neuveriteľne. Prirodzene.Joj! Nevstupovať na trávnik! Prísne tajné!

VETY PODĽA OBSAHU (ZÁMERU)

oznamovacie vety . oznamujú, konštatujú, -klesavá melódia
Starý otec nejde do mesta. Nebude to také ľahké.

opytovacie vety -požadujú informáciu

zisťovacie - -očakáva odpoveď áno/nie, -stúpavá melódia
Pôjde starý otec do mesta? Bude to také ľahké?

Doplňovacie -neočakáva sa odpoveď áno/nie, -spravidla sa veta začína opytovacím zámenom
-klesavá melódia
Kam pôjde starý otec? Aké to bude?

rozkazovacie vety -prikazujú alebo zakazujú, -klesavá melódia
Starý otec, nechoď do mesta! Pomôž mi!

želacie vety - -vyjadrujú prianie, želanie, -klesavá melódia
Kiež by mi bol pomohol! Bodaj by sa to nestalo! Nech vás sprevádza pokoj! Aby to čert vzal!

**************************************************************************************************************************************************

11. HOVOROVÝ  ŠTÝL

• je subjektívny štýl používaný v súkromnom styku
• využíva sa vo familiárnej, priateľskej komunikácii,
• typické sú spontánne nepripravené prejavy, jednoduchá stavba viet,
• kompozícia textu nie je prísne členená,
  - využíva všetky slohové postupy: rozprávací, informačný, opisný, výkladový.
  Hlavnou funkciou hovorového textu je komunikatívna (dorozumievacia) funkcia, ktorá je založená na pružnom sprostredkovaní informácií v danej situácii.

ÚTVARY:
- dialóg - v rôznych formách,
- monológ – (napr.: rozprávanie príbehu),
- súkromný list – písaná podoba

VLASTNOSTI:
· ústnosť – uvoľnená vetná skladba, vysoké tempo a intonácia, mimika
   ( napr.: pohľad), gestikulácia ( napr.: pohyb tela),
· súkromnosť – slangové slová, dialekt – ovplyvňuje prízvuk, nedôsledná artikulácia,
· situačnosť – viaže sa na konkrétnu situáciu, vysoký výskyt zámen, parazitické slová 
  ( napr.: oné, vlastne,...),
· stručnosť – univerbizácia (napr.: minerálna voda- minerálka), značky a skratky aj slangového rázu,
· expresívnosť – využívame štylisticky zafarbené slová: eufemizmy, deminutíva, hypokoristiká, profesionalizmy, vulgarizmy.
 
Niektorí vedci uvádzajú aj tzv. spisovný variant hovorového štýlu, ktorý sa používa v kolegiálnom  alebo v pracovnom styku, pričom uprednostňuje hlavne štylisticky bezpríznakové (neutrálne) slová. Avšak mnohokrát sa v ňom vyskytujú aj štylisticky príznakové ( zafarbené) slová, a to profesionalizmy (napr.: uzávierka).
 
NIEKTORÉ ŽÁNRE HOVOROVÉHO ŠTÝLU: jednoduché rozprávanie, súkromný rozhovor, telefonický rozhovor, sms správy, maily, internetové chaty, súkromný list, prosba, poďakovanie, ponosa, klebeta, zvada.
LEXIKA: využívanie dialektizmov, slangových, nespisovných a citovo zafarbených slov,
MORFOLÓGIA: časté používanie zámen, častíc a prísudkových slovies v činnom rode,
SYNTAX: pestrá modalita vety, uvoľnená vetná skladba.

**************************************************************************************************************************************************

12. SPÔSOBY SPRACOVANIA INFORMÁCIÍ - osnova, konspekt

Dôležitou zručnosťou pri štúdiu je vedieť spracovať dlhší, odborný text do jednoduchšej podoby. Pri spracovaní cudzieho textu alebo pri tvorbe vlastného textu využívame:

1. Konspekt, výťah, poznámky – je záznam základných údajov, hlavných myšlienok z počutého alebo prečítaného odborného textu. Je to zhustený obsah textu. Zachytáva všetky časti textu podrobnejšie ako osnova. Snažíme sa zachytiť to, čo je v texte podstatné a dôležité.

Pri písaní využívame aj mimojazykové prostriedky – grafické značky/ šípky, výkričníky .....

2. Osnova – je najstručnejší prehľadný záznam textu. Osnova môže byť v bodoch alebo heslách. Osnova sa uvádza len v podstatných a prídavných menách ( nie slovesá, vety)

3. Téza – je základná myšlienka textu, ktorá je formulovaná ako ucelená veta. Môže to byť poučka.

4. Doslovná citácia – je doslovne uvedený cudzí výrok, cudzí text, s menom autora, názvom diela, vydavateľstva, roku vydania a číslom strany. Graficky sa oddeľuje od ostatného textu úvodzovkami.

„Jazyk slúži človeku, ktorý hľadá a vyslovuje pravdu, ako aj človeku, ktorý vedome odovzdáva lož ako zaručenú pravdu.“ FINDRA, J.: Jazyk, reč a človek. Bratislava: Q 111, 1998, s. 8. ISBN 80-8540-169-X

5. Voľná citácia – využíva sa v rečníckych a publicistických textoch, pri ktorých sa neuvádza autor, dielo, z ktorého citovaný text pochádza.

Teda zvolajme spolu s Goethem: „Postoj, chvíľa, si krásna!“

6. Parafráza – je voľné prerozprávanie cudzej predlohy, vyjadrenie rovnakého deja, myšlienky alebo motívu iným spôsobom.  „Konzumujem, teda som...“

Konspekt
Je to záznam podstatného, dôležitého z počutého alebo čítaného textu. Je to zhustený, presný obsah textu. Musí byť zachovaná logická štruktúra textu. Musí byť prehľadný, čo dosiahneme číslovaním, podčiarkovaním, krúžkovaním, môžeme dať do rámčekov, použiť šípky, rôzne veľké písmená. Dôležité sú odseky. Píšu sa na kartotečné lístky, do zošita, na papiere, ....
- z lat.- krátky prehľad
- je to krátky, výstižný výpis podstatných častí obsahu diela.
- musí splniť tieto požiadavky:
- zachytiť obsah celého odborného článku alebo diela
- dodržiavať logickú a kompozičnú štruktúru textu (úvod, jadro, záver)
- neodpisovať text doslova z odborného diela, vyhnúť sa kompletným vetám, zachytiť informácie v skrátenej a prehľadnej forme, používať skratky, značky, šípky, ...

Osnova
Je to najstručnejší a najprehľadnejší záznam obsahu textu v bodoch, heslách, vetách. Jednotlivé heslá osnovy obsahujú základné, tzv. kľúčové pojmy. Forma osnovy závisí od obsahovej sa kompozičnej náročnosti textu.
- kompozičné členenie ústnej analýzy textu
- najprehľadnejší, najstručnejší záznam obsahu textu
- obsahuje len kľúčové pojmy
- zvyčajne využíva neslovesné, jednočlenné vety
- píše sa po prečítaní textu, aby sme si zaznačili najdôležitejšie údaje, alebo ju píšeme pred tvorbou textu

*************************************************************************************************************************************************

13. Opisný slohový postup

Opisný slohový postup
▪ slúži na vymenovanie znakov a vlastností osoby, vecí alebo činností
▪ prevládajú v ňom podst. a príd. mená
▪ žánre: statický opis, dynamický o., odborný o., umelecký o., opis pracovného postupu, charakteristika
▪ uplatňuje sa hlavne v hovorovom, náučnom a umeleckom štýle
 
Opis
▪ základný útvar opisného slohového postupu
▪ založený na cieľavedomom pozorovaní a na následnom vymenovaní základných znakov predmetu, osoby
  alebo javu
▪ úlohou je vystihnúť opisovaný objekt ako celok a zároveň jeho jednotlivé časti, ich vlastnosti a vzájomné
  vzťahy
▪ jazyk opisu: ▪ snaha o priliehavosť a názornosť
  ▪ snaha o stručnosť a hutnosť
  ▪ viacnásobné vetné členy

▪ druhy opisu:
a) podľa toho, čo sa opisuje:
▪ opis osoby
   ▪ opis veci
▪ opis pracovného postupu

b) podľa povahy opisovaného predmetu:
▪ statický opis - prevládajú podstatné a prídavné mená
▪ dynamický opis  - prevládajú slovesá
 
c) podľa zaradenia do jazykových štýlov:

• ▪ jednoduchý opis v hovorovom štýle ( rozprávanie, opis osoby, miesta )
• ▪ odborný opis v náučnom štýle ( opis pracovného postupu, opis výrobného procesu )
• ▪ umelecký, náladový opis v umeleckom štýle ( opis prírody, opis postavy )
• administratívny štýl - charakteristika, autocharakteristika

**********************************************************************************************************************************************

14. Spisovné a nespisovné slová

Slovná zásoba je súhrn všetkých slov, ktoré existujú v národnom jazyku.

Slovnú zásobu členíme podľa:   častosti používania, vecného významu, dobového výskytu, citového zafarbenia, pôvodu, štylistickej príslušnosti, spisovnosti.

Slová podľa spisovnosti

Slová podľa spisovnosti delíme na:  1. spisovné slová,

                                             2. nespisovné slová.

1. Spisovné slová sú slová, ktoré používame vo verejnom dorozumievaní – v tlači, v rozhlase, v televízii, v školách, v divadlách, v úradoch.

Príklady spisovných slov:

iba, ísť, mnoho, učiteľka, zemiaky, vrecko, polovica, kružidlo, vodidlo, vreckovka, debna, bielok, dojča, sedadlo, pečiatka, dnes, mliekar, lízanka, kúpeľňa, tlačidlo, fotoaparát, list.

2. Nespisovné slová nepatria do verejného styku, používajú sa v neoficiálnom súkromnom styku v určitej oblasti Slovenska alebo v určitej skupine ľudí.

Nespisovné slová delíme na: 1. nárečové slová,

                                          2.slangové slová.  

Nárečové slová

Nárečové slová sú nespisovné slová .Nárečové slová patria do národného jazyka, ale nepatria do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Nárečové slová sa používajú v súkromnom styku v určitej zemepisnej oblasti Slovenska.

Nárečové slová – nárečia delíme podľa oblastí na:

• východoslovenské nárečia,
• stredoslovenské nárečia,
• západoslovenské nárečia.

Medzi východoslovenské nárečia patrí napríklad Spišské nárečie, Šarišské nárečie, Zemplínske nárečie.

Medzi stredoslovenské nárečia patrí napríklad Liptovské, Oravské, Turčianske, Zvolenské nárečie.

Medzi západoslovenské nárečia patrí napríklad Bratislavské, Nitrianske, Trnavské nárečie.

Príklady východoslovenského nárečia:

švábka, polno, dze ši bula?, znace, vidzim, še, bulo, zabavic, mušim, povedac, zahlušic, kalap.

Príklady stredoslovenkého nárečia:

krumple, ľeň, dejdeš?, barina, bagandže, bafľa, fertucha, fašángi, furt, haňba, hegať, štrimfle.

Príklady západoslovenkého nárečia:

barva, zemáky, enem, išou, bríle, ešče, grímasa, hrnek, jabúčko, zvonek, vyprávat, zapomenút.

Slangové slová

 Slangové slová sú nespisovné výrazy, ktoré patria do národného jazyka, ale nepatria do verejného styku. Slangové slová sa používajú v súkromnom alebo neoficiálnom prostredí v určitej skupine ľudí, ktorí majú rovnaké záujmy.

Používajú sa napríklad v skupine ľudí s rovnakým zamestnaním – lekári, stavbári, umelci, archeológovia, športovci a pod.

Príklady slangových slov:

foťák, cajgel, slovinárka, foter, profák, mašina, kupko, ahojky, štupláky, vinkel, didžina, uliať, pinkať, pecka.

************************************************************************************************************************************************_

15. Vetné členy

***************************************************************************************************************************************************

16. OHYBNÉ   SLOVNÉ   DRUHY

21. VZNIK A VÝVIN SLOVENSKÉO JAZYKA

♦ do 8. stor. – spoločný jazyk všetkých Slovanov praslovančina. Praslovanský jazyk bol spoločný jazyk Slovanov počas niekoľkých sto rokov, ale neexistuje ani jedna písomná pamiatka. Praslovanský jazyk mal hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali a niektoré chýbali (napr. h,f). V prvých storočiach nášho letopočtu sa z praslovanského jazyka začali formovať jednotlivé slovanské jazyky. V základnej slovnej zásobe slovenčiny je dodnes veľa pôvodne praslovanských slov, napr. z oblasti prírody: hora, zem, z oblasti príbuzenských vzťahov: otec, syn, z oblasti ľudského tela: koleno, hlava, pomenovania činností: orať, žať, siať. Najstaršie slová v našej slovnej zásobe sú najkratšie.

♦ 9. storočie – 863 – Konštantín a Metod prichádzajú na územie Veľkej Moravy, prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov staroslovienčinu, ktorý vytvorili na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Po pôsobení ma Veľkej Morave do tohto jazyka prenikli západoslovanské prvky. Neskôr ho ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používal ako literárny a hlavne liturgický jazyk (bohoslužobný, náboženský). Jeho prvky sa zachovali dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás ako liturgický jazyk používajú gréckokatolícky a pravoslávni veriaci. V tomto období vytvoril Konštantín slovanské písmo hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy. Druhé slovanské písmo cyrilika vzniklo v kláštoroch v Bulharsku, kde pokračovala slovanská vzdelanosť na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Zachovalo sa dodnes v podobe azbuky.
Literárne pamiatky v staroslovienčine: pôvodné – Proglas – prvá slovanská báseň; Moravsko – panónske legendy; prekladové – preklad Biblie, žaltár – kniha žalmov, breviár, modlitby atď.

♦ 10. stor. – rozpad Veľkej Moravy, postupné začlenenie Slovenska do Uhorského štátu. Po príchode Maďarov a pri formovaní uhorského štátu, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, sa spisovným jazykom i liturgickým jazykom stáva latinský jazyk.
Literárne pamiatky: po latinsky písané kroniky a legendy: Anonymova kronika (zač. 13. stor.), Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (11. stro.), Legendy o sv. Štefanovi (11. až 12. stor.)

♦ 14. až 16. stor. – kultúrny a spisovný jazyk je slovenčina s českými prvkami (slovakizovaná čeština alebo bibličtina, t. j. jazyk, do ktorého bola preložená tzv. Kralická Biblia) sa začína používať v administratívnych zápisoch v mestách. Literárne pamiatky: napr. Žilinská mestská kniha – 14. stor., hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu – pol. 14. stor. 

♦ 18. stor.- pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny J.I. Bajzom
♦1787 – uzákonenie prvého spisovného jazyka na základe kultúrnej západoslovenčiny A. Bernolákom. Jazyk mal fonetický pravopis (píš ako počuješ) – všetky mäkké spoluhlásky musel označiť mäkčeňom (ďeďina, swaďba), nerozlišoval i/y (našínskích = našich). Namiesto j používa g, napr. gim = jim, im; mal dvojité w. Do západoslovenčiny (spíwať = spievať, kóň = kôň) pridali slabiky de, te, ne, le.
Kodifikačné diela: Slovenská gramatika, Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách.

♦ 1843 – uzákonenie spisovného jazyka Ľ. Štúrom na základe stredoslovenského nárečia. Pravopis bol fonetický. Jazyk prijali po počiatočných diskusiách slovenskí evanjelici aj katolíci. Kodifikačné diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej. Štúr nepoznal spoluhlásku ľ; samohlásku y, ä; dvojhlásky, napr. božú = božiu, kvjetím = kvietím.

 ♦ 1852 – M. Hattala M. M. Hodža – hodžovsko-hattalovská reforma- upravujú Štúrov jazyk po celoslovenskej porade v roku 1851 v Bratislave. Podľa svetových jazykov a hlavne podľa češtiny ustupujú od fonetického pravopisu a rozlišujú i/y, dodajú hlásky ľ, ä, neoznačujú mäkkosť spoluhlásky pred e a i. atď.

♦ 1862 až 1875 – slovenčina je vyučovacím jazykom na troch slovenských gymnáziách a rokovacím jazykom Matice slovenskej; obohacuje sa hlavne o odborné názvy

♦ 1875 až 1918 – maďarizácia; cieľavedomé pomaďarčovanie nemaďarských národov – úradníci a zemania si musia pomaďarčiť mená, proces pomaďarčovania v Uhorsku vrcholí roku 1905 (Apponyiho školský zákon), keď sa nesmelo vyučovať materinským jazykom ani na najnižšom stupni obecných škôl.

♦ 1918 – vznik l. ČSR; slovenčina sa stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V 20. rokoch nastalo vyvrcholenie snáh politického hnutia čechoslovakizmu o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. Vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu prof. Václava Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová, napr. láhev, límec, zeď atď. Navrhol dať do slovníka slovenské slová bez dvojhlások: vedeť, videť, atď.

♦ 1940 – Pravidlá slovenského pravopisu vydané Maticou slovenskou bez českých slov. Vzniká puristické hnutie (hnutie za očistu slovenčiny od českých slov).

♦ 1953 – zásadnejšie zmena pravopisnej normy. Zrušenie dvojtvarov pri spodobovaní, napr. sjazd = schôdza, zjazd = na lyžiach.

♦ 1991 – nastali podstatné zmeny v písaní veľkých písmen, mení sa písanie čiarky, zmeny v rytmickom krátení, zjednodušilo sa písanie prísloviek, medzi určením miesta a času v liste sa prestala písať čiarka, za názvom písomnej práce, útvarom písomnej práce, za dátumom sa prestala písať bodka atď.

♦ 1996 – Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Právna norma upravuje používanie spisovného slovenského jazyka vo verejnom styku, napr. prikazuje zahraničným výrobcom, ktorí chcú predávať výrobky na Slovensku, vyhotoviť preklad návodu na použitie výrobku do slovenčiny.

♦1998 – zatiaľ posledná úprava slovenského pravopisu.

**************************************************************************************************************************************************

22. Obohacovanie slovnej zásoby

 Spôsob tvorenia nových slov. Nové slová sa tvoria: odvodzovaním, skladaním, kombináciou odvodzovania a skladania,  skracovaním, preberaním z iných jazykov

1. Odvodzovanie
- najproduktívnejší spôsob obohacovania slovnej zásoby.
 
Slovotvorná štruktúra slova:
- Vždy je dvojčlenná (binárna), každé slovo (okrem niektorých skratiek a značiek) sa člení na slovotvorný základ a slovotvorný formant.

Slovotvorný základ (SZ):
- t.j. tá časť odvodeného slova, ktorá je totožná s tvaroslovným základom a je nositeľom základného lexikálneho významu. Napr. škol-a, od-včera, troj-ica, skák-ať.
 
Slovotvorný formant (SF):
- t.j. tá časť odvodeného slova, ktorá sa pripája k slovotvornému základu (zaň alebo predeň) a významovo alebo funkčne ho modifikuje, obmieňa, ale novovytvorené slovo má význam iba ako celok, spája sa v ňom štylistická hodnota základového slova a štylistické zafarbenie slovotvorného formantu.
Slovotvorným formantom môže byť napr.:
-  slovotvorná prípona: napr. chod-ec, vlastn-ík, noč-ný,
-  slovotvorná predpona: napr. proti-hráč, do-dnes, pred-zápas
-  kombinácia predpony a prípony: napr. bez-charakter-ný, pod-voz-ok.
 
2. Preberanie slov z iných jazykov
- spôsob obohacovania slovnej zásoby.
 
Slová sa podľa pôvodu delia na:
- domáce slová – pochádzajú z nášho jazyka
- prevzaté slová – ich cudzí pôvod už nepociťujeme – zdomácneli, t.j. prispôsobili sa pravopisne aj výslovnostne, využívajú sa vo všetkých štýloch, k takýmto slovám zaraďujeme aj kalky
- cudzie slová – pociťujeme ich cudzí pôvod, aj internacionalizmy (výskyt aspoň v 3 jazykoch, t.j. medzinárodné slová), zväčša grécky a latinský pôvod, napr. bios, logos, grafo, mono-, poly-.
 
Kalky:
- doslovné preklady, napr. geografia – zemepis

3. Skladanie – spojenie dvoch, alebo viacerých slovotvorných základov
–  napr. zem-e-trasenie, život-o-pis, hor-o-lezec
 V súčasnej slovenčine pribúdajú slová, ktoré majú jeden slovotvorný základ cudzieho  pôvodu a druhý má domáci pôvod. Napr.: auto-dielňa, web-stránka, inter-net.Skladané slová sa využívajú na tzv. úsporné vyjadrovanie (náučný a administratívny štýl).  Napr.: nos-o-hltan, par-o-plavba, zver-o-lekár

Existujú aj hovorovo zložené slová, štylisticky emocionálne zafarbené.
  Napr.: čert-vie-prečo, na-moj-veru
 
4. Skracovanie – nové slová vznikajú zo skrátených častí skracovaných slov, pričom lexikálny význam slov sa skrátením nemení.
 a) administratívne skratky – vyslovujú sa neskrátené
  Napr.: resp., napr., str., ap.
b) iniciálové skratky – vz. z prvých písmen viacslovného názvu   Napr.: SR-Slovenská republika, LOH- letné olympijské hry
c) skratkové slová – vz. spojením začiatočných hlások alebo slabík   viacslovného názvu   Napr.: sitcom, TANAP

d) ustálené značky –  vyslovujú sa neskrátené, za nimi nikdy bodka!   Napr.: km, g, dm, l
 
4. Multiverbizácia - Multiverbizačné spojenia sú také viacslovné (najčastejšie  dvojslovné) výrazy, ktoré existujú popri svojich synonymných jednoslovných ekvivalentoch. Multiverbizácia je teda utvorenie viacslovného výrazu z jednoslovného synonymného ekvivalentu: Napr.: súhlasiť - dať súhlas, dokázať -  podať dôkaz, v súčasnosti -  v súčasnej dobe,  zaujímavo -  zaujímavým spôsobom

Multiverbizačné spojenia sú v porovnaní so svojimi jednoslovnými ekvivalentami  oficiálnejšie, knižnejšie: Napr.: namietnuť – vzniesť námietku, opýtať sa – položiť/predostrieť otázku
 
5. Univerbizácia - Opakom multiverbizácie je univerbizácia, teda tvorenie jednoslovných pomenovaní z viacslovných ekvivalentov

Univerbizované štruktúry vznikajú v bežnom hovorenom jazyku, ktorý charakterizuje výrazná tendencia používať jednoslovné pomenovania – skrátené výrazy (ekonomickosť komunikácie). Najznámejší a najrozšírenejší je v slovenčine spôsob univerbizácie deriváciou: výpadová cesta – výpadovka, kultúrny dom – kulturák, stahovacie vozidlo – sťahovák

Pomerne málo slov pri univerbizácii sa tvorí substantivizáciou. Aj tu, podobne ako pri derivácii, ide vlastne o substantivizáciu atribútu: hlavný (čašník), nočná (smena), trvalá (ondulácia), bronzová medaila – bronz

************************************************************************************************************************************************

23. Jazyková komunikácia, druhy komunikácie ,komunikačný reťazec , princíp komunikácie

Komunikácia: je to výmena informácií medzi podávateľom A a prijímateľom B v tej istej komunikatívnej situácií. Znamená každú výmenu informácií medzi ľuďmi, zvieratami, ale aj neživými systémami. Predstavuje dorozumievací proces, spoločenský styk s cieľom výmeny myšlienok medzi ľuďmi.
Komunikácia sa uskutočňuje, ak chceme sprostredkovať nejaké informácie, ktoré tvoria tému komunikácie. Komunikácia môže prebiehať medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi, pričom účastníci komunikácie sa nazývajú komunikanti, ktorý sa dorozumievajú na základe zvoleného kódu komunikácie. Kód komunikácie predstavuje systém znakov a pravidiel ich spájania, ktorému všetci zúčastnení rozumejú. Je to najčastejšie jazyk.
Každá komunikácia prebieha v konkrétnej komunikačnej situácii.
Komunikačná situácia je súhrn sociálnych a technických podmienok, v ktorých sa komunikácia uskutočňuje. ( autor – kto, adresát – komu, obsah – čo prostredie-kde, cieľ-prečo, štýl – ako )

Ku komunikácií potrebujeme:
a. komunikantov (účastníkov komunikácie)
b. tému (informácie)
c. zvolený komunikačný kód (jazyk)
d. komunikačný kanál (sprostredkovateľ prenosu informácií)
Komunikant – odosielateľ informáciu kóduje (do rečovej podoby), komunikant- prijímateľ ju dekóduje (snaží sa jej porozumieť a potom ju ďalej správne interpretovať).

Komunikácia má 2 zložky:
1. verbálna= predstavujú ju jazykové prostriedky reči (ide o obsah našej reči)
Najčastejšie formy ústnej jazykovej komunikácie:
- monológ (samostatný prehovor osoby)
- vnútorný monológ (špecifická výpoveď osoby, ktorú táto adresuje sama sebe. Zachytáva myšlienky človeka vo chvíli zrodu)
- dialóg (rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami)
- replika (základná jednotka dialógu, je to relatívne uzavretá jednotka, ktorá reaguje na predchádzajúci prehovor, resp. navodzuje ďalšie pokračovanie rozhovoru)
2. neverbálna= predstavujú ju mimojazykové prostriedky (ide o všetko, čo reč sprevádza)
Zaraďujeme tu:
- zrakový kontakt (pohľady)
- mimika (pohyby očí, úst, tváre...)
- kinetika (pohyby tela, chôdza, postoj)
- gestika (gestá, hlavne pohyby rúk, posunky )
- proxemika (priestorová a časová vzdialenosť medi odosielateľom a prijímateľom)
- iné znaky (dotyky, objatie, podávanie ruky, intonácia , plynulosť reči, účes, úprava, oblečenie, písmo)
Neverbálna zložka je veľmi dôležitá pri rečníckych prejavoch.

Komunikačné zlozvyky- prerušovanie výpovede partnera, preháňanie, prekrúcanie faktov.

Efektívna komunikácia= obojsmerná komunikácia medzi hovoriacim a počúvajúcim, v ktorej sa vyjadrujú podporujúco, opisne a asertívne .
Je založená na spolupráci, dobrom počúvaní a spätnej väzbe.
(vedia čo chcú povedať, aktívne počúvajú, komunikovať jasne, nie sú rozptýlený, prijaté informácie vedia pochopiť)
Devalvujúca komunikácia= opakom efektívnej, jej prejavy možno považovať za nízky stupeň úrovne, tiež za prejav hnevu, neschopnosti ovládať emócie (nebrať komunikujúceho na vedomie, napádať ho, skákať mu do reči, podceňovať, zneužívať dôveru, nehovoriť celú pravdu...)
Asertívna komunikácia= asertivita je umenie presadiť sa a zároveň rešpektovať potreby iných (pomôže nám komunikovať tak, aby sme vedeli vyjadriť svoje pocity, povedať nie, prijať kritiku, prijať odmietnutie, presadiť si svoje, uzatvoriť kompromis...)
Pasívna komunikácia= pasívne správanie- človek ustupuje, pociťuje stratu vlastnej hodnoty, nedokáže vyjadriť svoj názor, má nervózne gestá...
Agresívna komunikácia= agresívne správanie- vnucovanie názorov, povýšenecký tón hlasu, trhavé pohyby...
Súkromná komunikácia= neoficiálna, v súkromnom prostredí (súkromný dialóg, spor medi súrodencami, telefonický rozhovor)
Verejná komunikácia= vo verejnom oficiálnom prostredí. (diskusia, debata, polemika)

Princípy komunikácie

1. Princíp kooperácie – priblížime sa úrovni toho s kým hovoríme
2. Princíp zdvorilosti – dodržiavame zásady spoločenského správania
3. Princíp irónie – veľmi citlivo využívať iróniu, aby sme nevhodnými poznámkami nikoho neurazili.

************************************************************************************************************************************************

24.  Zdroje informácií a spôsoby spracovania informácií

 Informácia – akýkoľvek nový údaj, poznatok, ktorý obohatí naše poznanie
 
základné informačné inštitúcie:
a.) knižnice
b.) bibliografické inštitúcie
c.) strediská vedeckých a technických informácií
 
informačné pramene:
a.) primárne – (originálne, nespracované, prvoradé pramene) knihy, časopisy, slovníky,vedecké spisy, výskumné správy vedeckých pracovníkov, nahrávky ...
b.) sekundárne – (spracované primárne pramene, druhoradé pramene) zoznamy, katalógy,katalogizačný lístok ...katalóg – zoznam; autorské (menné), názvové, predmetové (vecné), katalógy periodík
c.) terciárne – (údaje spracované z primárnych a sekundárnych prameňov, treťoradépramene) bibliografia, rešerš,bibliografia – zoznamy literatúry o nejakej téme (zápis použitej literatúry),rešerš – súpisy údajov o žiadanej problematike (prehľad, súhrn poznatkov o danej téme)
 
1) DIÁR – denný zápisník / pracovné a osobné povinnosti
 2) DENNÍK – v časovom slede zaznamenané zážitky uplynulého dňa
 3) POZNÁMKY VO VLASTNEJ KNIHE
-  podčiarkovanie al. označenie zvislou čiarou
- podľa 3 logických  prvkov textu
a) hlavná myšlienka – vlnitá  čiara
b) dôkazy – rovnou čiarou 
c) ilustrácie, príklady – 1-2 výstižné heslá
 -  marginálie – poznámky (heslovite) na okraji strany (na margu)
– v odbornej literatúre – naschvál/zámerne základné pojmy, body textu
-  operátory – značky na okraji knihy - ?,!,=>, ...
 
4) VÝPISKY (excerpty)
  - z akéhokoľvek textu sa môžu robiť výpisky na záznamové lístky formátu A6 – do kartotéky, tá je
    horná časť – heslo (téma)    prehľadná, syste-
  dolná časť – identifikačné údaje (bibliografický záznam)   matická, jednoduchá  (v súčasnosti sa uprednostňuje PC)
 
5) VÝSTRIŽKY z novín a časopisov
- na výstrižku takisto označíme prameň – bibliografický záznam (do kartotéky, resp. obalov)
 
6) KONSPEKT (výťah)
  - z lat.: „krátky prehľad“
  - krátky, výstižný výťah (výpis) podstatných častí obsahu diela
-  zachytí obsah celého článku alebo diela
-  musí dodržať logickú a kompozičnú štruktúru textu
-  forma (grafika) > závisí od jednotlivca – prehľadná
-  šetrí čas študujúceho > neodpisuje sa text doslova - selektuje informácie
(používa napr. skratky, farby, iný typ písma)
 
7) OSNOVA
-  najstručnejší, najprehľadnejší záznam obsahu textu
-  obsahuje základné, tzv. kľúčové pojmy (slová, slovné spojenia)
-  využíva zvyčajne neslovesné jednočlenné vety
-  píšeme ju po prečítaní textu, resp. pred tvorbou textu – slohové práce
-  forma – závisí od obsahovej a kompozičnej náročnosti textu
I., II., III.   III. a) b) c)

8) TÉZY (sylaby)
-  prinášajú stručné, veľmi zhustené hlavné myšlienky odborného diela alebo prednášky
-  VŠ – prednáška s dopredu vypracovanými tézami > študenti si nemusia robiť tak podrobné poznámky

***********************************************************************************************************************************************

25.  Oznámenie a správa

Publicistický štýl
▪ je štýl verejného styku
▪ jeho texty sa využívajú v prostriedkoch masového šírenia – masmédiách (tlačených i elektronických)
▪ cieľ: vyhľadávať a spracovávať informácie o aktuálnych spoločenských javoch 
▪ funkcie: ▪ komunikatívna
 ▪ presvedčovacia
    ▪ informačná
 ▪ získavacia
    ▪ ovplyvňovacia 

▪ výrazové prostriedky: ▪ neutrálne slová bez citového zafarbenia
▪ expresívne slová, obrazné pomenovania, hovorové slová
▪ časté publicizmy (nastoliť problém) a multiverbizácia (čitateľská verejnosť – čitatelia)
▪ používa sa tzv. klišé – slová, z ktorých sa častým a mechanickým používaním stali
ošúchané frázy

▪ žánre: ▪ spravodajské: jednoduchá správa, interview, oznámenie, inzerát, plagát, referát...
▪ analytické: úvodník, komentár, posudok, recenzia, kritika, diskusia, debata..
▪ beletristické: fejtón, reportáž, črta...
 
Titulok
▪ poskytuje prvú informáciu o obsahu textu
▪ úloha: upútať, vzbudiť záujem
 
Správa
▪ spravodajský publicistický žáner
▪ maximálne stručný a výstižný text, ktorý objektívne, presne a stručne informuje o základných faktoch nejakej
udalosti (kto? kde? kedy? kto? prečo?)

Rozšírená správa
▪ okrem základných faktov obsahuje aj sprievodné okolnosti, ktoré dané fakty dopĺňajú alebo spresňujú
▪ je rozsiahlejšia, niekedy obsahuje aj hodnotiace prvky (uplatňuje sa vtedy úvahový sloh. postup)
 
Oznámenie
▪ informuje o tom, čo sa stane

Komuniké
▪ spravodajský publicistický žáner
▪ podobný správe, ale je rozsiahlejší
▪ sú v ňom spracovaná závery rokovania hlavne politických strán
▪ autormi sú účastníci rokovania
 

1) DIÁR – denný zápisník / pracovné a osobné povinnosti
 
2) DENNÍK – v časovom slede zaznamenané zážitky uplynulého dňa

******************************************************************************************************************************************

26. Administratívny štýl

Jeden zo štýlov verejného styku používaný predovšetkým v administratívnej praxi (v kontakte občana s úradmi. Uplatňuje sa napr. v kontakte s úradmi verejnej a štátnej správy, v oblasti súdnictva, advokácie, v oblasti rôznych služieb).

ZÁKLADNÉ ZNAKY ADMINISTRATÍVNEHO ŠTÝLU:

PÍSOMNOSŤ - ide takmer vždy o vopred písomne pripravené texty, ktoré môžu byť aj ústne prednesené. Väčšina textov administratívneho štýlu sú rôzne doklady, potvrdenia, zápisy a tie vyžadujú písomný záznam, pretože majú aj právny dosah.

 MONOLOGICKOSŤ – uvedené texty sú podaním informácií o autorovi, resp. jedným autorom.

 VEREJNOSŤ – ide o úradnú – verejnú komunikáciu.

 ADRESNOSŤ – útvary administratívneho štýlu majú konkrétneho adresáta, napr. nejaký úrad, môžu byť ale napr. adresované aj všetkým občanom mesta, štátu (zákony, vyhlášky,...).

 OBJEKTÍVNOSŤ – nestrannosť

 SPISOVNOSŤ – vyjadrovanie v útvaroch administratívneho štýlu vyžaduje dôrazne spisovné vyjadrovanie.

 ZRETEĽNOSŤ – obsah a vyjadrovanie v útvaroch administratívneho štýlu musí byť jasné, presné.

 VECNOSŤ – útvary administratívneho štýlu využívajú predovšetkým neutrálne slová (pojmové – bezpríznakové), odborné slová.

 ŠTANDARDIZÁCIA – prvok, ktorý najmä v súčasnej dobe ide výrazne do popredia – texty sú upravované podľa istých kritérií do jednotného vzoru, dodržiava sa teda istý štandard. (štandard písania štruktúrovaného životopisu, písania žiadosti, potvrdení,...).

 EFEKTÍVNOSŤ – vyjadrovanie a podávanie informácií musí byť stručné, efektívne, ale presné a účelné.

 FORMALIZÁCIA – (NEOSOBNOSŤ) – vyjadrovanie je formálne, neosobné, ide o vyjadrovanie podľa istej formy (forma žiadosti, formy životopisu, formy posudku,...).

 SCHEMATIZÁCIA – text je upravovaný podľa určitej schémy, podľa vopred určenej šablóny.

ŽÁNRE ADMINISTRATÍVNEHO ŠTÝLU:

• DOKUMENTÁRNE
• OZNAMOVACIE
• HESLOVÉ

DOKUMENTÁRNE – zachytávajú presné údaje a fakty. Vždy sa evidujú a uchovávajú na istý čas (uchovávanie v archívoch).

        Zápisnica – vnútropodniková písomnosť, ktorej úlohou je napr. zaznamenať priebeh schôdze, porady,...

Protokol – súbor istých pravidiel, napr. protokol správania sa, priebehu skúšky,...

Rezolúcia – uznesenie, rozhodunutie kolektívneho orgánu, zhrnutie záverov, uznesení,...

Zmluva – písomnosti rôzneho druhu, napr. zmluva o nájme, zmluva o pôžičke,...

Záväzok – písomnosť, ktorá potvrdzuje dobrovoľné prijatie istého záväzku voči jednotlivcovi alebo organizácii.

Zmenka – obchodovateľný cenný papier istej hodnoty.

Splnomocnenie – jednoduchá právna listina, ktorá umožňuje napr. pred úradom zastúpenie istej osoby inou osobou (prevzatie zásielky na pošte).

Dlžobný úpis – jednoduchá právna písomnosť, ktorou dlžník uznáva svoju dlžobu.

OZNAMOVACIE – oznamujú isté fakty, údaje sú aktuálne len v určitý čas. Patrí sem napr.:

        Hlásenie – písomnosť, ktorá nahlasuje napr. škodovej udalosti, o poistnej udalosti (povodne, automobilová zrážka,...), existuje hlásenie  

          o pobyte osôb,...

Správa – písomná informácia napr. o nejakej udalosti, o jej priebehu,...

Vyhláška – druh všeobecne záväzného nariadenia, ktoré je platné napr. v celom štáte. Je vydávané ústrednými orgánmi štátnej správy.

Prípis (príkaz) – vnútropodniková písomnosť, ktorá napr. uvádza príkazy, napr. nariadenia riaditeľa, vedúceho zamestnanca,...

Obežník – vnútropodniková písomnosť, ktorá slúži na oznamovanie rôznych skutočností a pokynov všeobecného rázu, ktoré sú platné pre všetkých zamestnancov.

Pozvánka – písomnosť, ktorá napr. pozýva na poradu, rokovanie, podujatie,... Informuje o tom, kde a kedy sa napr. koná porada, s akým cieľom, uvádza hlavné body porady, čas predpokladaného trvania,...

Prihláška – formulár, ktorým sa napr. prihlasuje študent na vysokú školu, na strednú školu,...

Reklamácia – písomnosť, ktorou vyjadrujeme napr. nespokojnosť s výrobkom, službou,...

Urgencia – písomnosť, ktorou upozorňujeme napr. na omeškanie s platbami, na nedodržanie zmluvných podmienok (výroba nábytku, dodanie materiálu,...).

Objednávka – písomnosť, ktorou si objednávame tovar, službu,...

Inzerát – jednoduchá písomnosť, ktorou sa usilujeme niečo napr. predať, kúpiť, oznámiť napr. voľné pracovné miesto,...

Upomienka – písomnosť, ktorou upozorňujeme napr. na nedostatočný prospech v škole, na nevrátenie kníh do knižnice,...

Dotazník – môže ísť napr. o osobný dotazník, ktorý patrí medzi zamestnanecké písomnosti.

HESLOVÉ - ich vývoj súvisí s rozvojom mediálnych systémov a počítačovej techniky. Výrazným spôsobom v nich pribúdajú rôzne skratky a značky, ktorých úlohou je odkazovať na isté fakty.

          Vysvedčenie – tlačivo, ktoré informuje napr. o prospechu žiaka a študenta.

Štruktúrovaný životopis – správa o priebehu života napr. uchádzača o zamestnanie, uchádzača o prijatie na vysokú školu,..

Diplom – potvrdenie napr. o ukončení vysokoškolského štúdia.

Cestovné tlačivá – písomnosti, ktoré evidujú priebeh pracovnej cesty, účtujú jej uskutočnenie,...

Súpisy – napr. majetku, kníh v knižnici.

Inventáre – zoznamy napr. zariadenia v kanceláriách, ...

Tabuľky, schémy, zoznamy, rôzne tlačivá – poštové, dopravné, bankové,...

**************************************************************************************************************************************************

27.Masmediálna komunikácia

***************************************************************************************************************************************************

28. Pracovná komunikácia

***************************************************************************************************************************************************

29. Publicistický štýl a jeho žánre

Publicistický štýl (novinársky, žurnalistický) sa používa v oblastiach publicistiky. Dominuje v ňom spravodajská funkcia, uplatňuje sa v masových informačných prostriedkoch.
Charakterizujú ho znaky a jazykové prostriedky ako písomnosť, monologickosť, verejný výraz, informatívnosť, veľký výskyt faktografických prvkov (čísla, vlastné mená, značky, presné údaje), aktualizovanosť, tematická bohatosť, kompozičná pestrosť.
Tlač využíva osobitné kompozičné prostriedky (titulok, typografická úprava, plastickosť písma)
V rozhlase a televízii je štýl úspornejší, heslovitý. Má nielen informovať, ale aj presviedčať, poučovať a zaujať.

Hlavné znaky:

1. Písomnosť – najdôležitejšia časť je titulok = musí upútať
2. Verejnosť – autor sa prispôsobuje všeobecnej vzdelanostnej úrovni čitateľa, využíva odborné termíny, hovorí o problematike odboru. Sloveso je v 3. Osobe množ.č.
3. Informatívnosť – používajú sa ukazovacie zámená, menej slovies, priraďovacie súvetia
4. Variabilnosť – nie všetko v novinách je publicistický útvar
5. Aktualizovanosť

Žánre publicistického štýlu:

- spravodajské - správa (oznámenie), komuniké (oficiálne štátnopolitické vyhlásenie), rezolúcia (vyhlásenie v závere rokovaní, zjazdov a pod.), riport (krátka spravodajská reportáž), referát, interview, inzerát, reklama
- analytické (vysvetľujúce, úvahové a hodnotiace) - úvodník, komentár, recenzia, kritika, diskusia; glosa, entrefilet (poznámky na aktuálnu tému, často vtipné až ironické)
- beletristické (rozprávajúce a opisné, využívajú prostriedky umeleckej lit.) - fejtón, besednica,

Spravodajské:

SPRÁVA
-je najstručnejšie konštatovanie udalosti, nesmie však vynechať žiaden dôležitý fakt
-dôležitý je titulok – musí obsiahnuť celú správu

ROZŠÍRENÁ SPRÁVA
-má nadtitulok, titulok, mesto, z ktorého je správa vysielaná
-titulok priláka pozornosť, nadtitulok podáva stručnú informáciu

INTERVIEW
-spravodajský útvar
–vplyv administratívneho štýlu
-má dialogickú formu, predstavuje nejakú osobnosť, skladá sa z nadtitulku, titulku, stručnej charakteristiky, informácií z odpovedí na otázky

Analytické:

ÚVODNÍK
-patrí medzi analytické útvary
-patrí mu najdôležitejšie miesto v novinách a hovorí o probléme dňa – prvá strana
-je to novinárska úvaha v 3. Os. Mn. Č.

KOMENTÁR
-analytický útvar s vplyvom
-využíva výkladové prvky
-je výklad, vo všetkom niečo vidí, kombinuje, naznačuje

GLOSA
-z gréčtiny – poznámka
-patrí medzi beletristický útvar a má nejaké udalosti
-je vtipne podaná, iskrivý komentár na nejakú udalosť
-má ironickú pointu = nikdy to nie je dobromyseľné pousmiatie sa nad nedostatkom

Beletristické:

REPORTÁŽ
-využíva prvky rozprávania a prvky opisného slohového postupu
-využíva výrazové prostriedky umeleckého štýlu
-približuje atmosféru podujatia, opisuje prostredie, ľudí

RIPORT
-novinár je aktívnym účastníkom
-podal udalosť ako očitý svedok, snaží sa informovať čitateľa

FEJTÓN
-je to duchaplné rozprávanie o aktívnom probléme, často zobrazuje jedinečnú, naoko drobnú príhodu, ktorá s použitím humoru charakterizuje našu súčasnosť
-využíva slovesá v 1. osobe jedn. č. a priamu reč

***************************************************************************************************************************************************

30.  ZVUKOVÁ MODULÁCIA  REČI

Intonačné prostriedky: zvukové prostriedky, ktoré sa prejavujú na väčších úsekoch ako je hláska, teda na slovách a vetách. V texte sa označujú pomocou interpunkčných znamienok (.,!?:) Voláme ich aj prostriedky zvukovej modulácie reči. Patrí medzi ne: pauza, tempo reči, melódia vety, prízvuk, kvantita, vetný dôraz, sila hlasu, rytmus a iné
Pauza(prestávka) – pauzou delíme reč na menšie úseky(takty). Pauza môže byť : a) funkčná – zámerne urobíme pauzu ak chceme zvýrazniť dôležitú časť výpovede
b) fyziologická – slúži na nadýchnutie
c) nadbytočná – pôsobí rušivo
Tempo reči – je to rýchlosť reči, závisí od konkrétnej situácie. Napríklad expresívne prejavy zvykneme hovoriť rýchlejšie (napr. pri hádke). Normálne tempo reči je okolo 100 slov za minútu, zrýchlene tempo reči je okolo 120 slov za minútu. Pri príliš rýchlom tempe reči sa reč stáva nezrozumiteľnou.
Melódia vety – vzniká stúpaním a klesaním výšky hlasu. Pomocou melódie vety rozlišujeme vety opytovacie a oznamovacie. Melódia vety môže byť stúpavá – používa sa pri opytovacích vetách, v texte sa označuje ?, klesavá – pri oznamovacích vetách a stúpavoklesavá – pri súvetí, kde pri čiarke hlas stúpa a na konci vety klesá.

______________________________________________________________________________________________________________________________

_______________________________________________________________________________________________________________________________

• Úvodná stránka
• O nás
• Učebné texty
• Literatúra
• Slovenský jazyk
  • Študijný materiál
    • Úlohy
  • Aktuálny študijný materiál
• Napíšte nám
• Otázky a odpovede
• Gramatika stručne

Informácie pre študentov SOŠTECH Galanta

eva.hanzelova@gmail.com