Čitateľký denník 1.ročník
Sofokles : ANTIGONA
(báj)
Hlavné postavy: Antigona, Kreon
Vedľajšie postavy: Ismena, Eurydika, Hajmon, Teiresias, strážca, prvý posol, druhý posol, náčelník zboru, zbor
Útvar: tragédia
Dej sa odohráva pred kráľovským palácom v Tébach
Dej:
Antigona je dcéra kráľa Oidipa a sestra Ismeny a dvoch bratov Eteokla a Polyneika. Jej bratia viedli medzi sebou vojnu, ktorá sa skončila smrťou obidvoch. zahynuli v jeden deň, keď zdvihli ruku jeden na druhého. Ich nástupca Kreon dá Eteokla pochovať so všetkými postami, ale jeho brata Polyneika zakazuje postiť a oplakávať. Nepochovaného ho nechá napospas dravcom.
Antigona má v úmysle pochovať svojho brata a o pomoc požiada aj sestru Ismenu. Tá jej však odmietne pomôcť a radšej sa poddá zákonom. Antigona odchádza pochovať brata. Kreon sa rozpráva s náčelníkom zboru. V tom prichádza strážca, ktorý oznámi Kreonovi, že ktosi pochoval Polyneika so všetkými postami a vinník nezanechal za sebou žiadnu stopu. Kráľ prikáže strážcovi, aby našiel toho opovážlivca, lebo inak mu zaplatí životom. Strážcovia prichytia Antigonu pri čine a prevedú ku kráľovi. Antigona si tvrdo obhajuje svoj skutok. Kreon v hneve potrestá Antigonu smrťou a chystá sa potrestať aj jej sestru. Ismena sa takisto priznala k činu a chce zomrieť spolu so sestrou. Kreon prikázal strážcom, aby ich uväznili a dobre strážili. Hajmon, najmladší syn kráľa a náčelník zboru ho márne prehovárajú. Vravia mu, že ľudia v meste chvália Antigonin čin a skôr si zaslúži veľkolepé pocty. Kreon neustúpi ani výstrahe, že Hajmon sa zabije, ak jeho snúbenica zomrie. Kreon chce poslať na smrť obidve sestry, no nakoniec sa rozhodne zabiť iba Antigonu. Majú ju vyviesť do pustatiny, kde ju zaživa pochovajú v skalnej hrobke.
Sluhovia privádzajú Anitgonu z paláca a vedú ju k skalnej hrobke, ktorá jej je svadobnou sieňou a väzením zároveň. Antigona prosí ľudí, aby boli svedkami, ako jej poslednej z rodu za zbožný skutok spôsobujú strasť tí, čo ju vedú k hrobke. Do Téb prichádza veštec Teiresias vedený chlapcom. Teiresias ho prišiel upozorniť na jeho zlé rozhodnutie. Vystríha ho, že ak neustúpi, zomrie niekto z jeho najbližších. Až teraz sa Kreon zľakne a zmení svoje rozhodnutie. Sám pochová Polyneika a ponáhľa sa oslobodiť Antigonu z podzemného väzenia, ale je už neskoro, pretože sa obesila. Do Téb prichádza prvý posol, ktorý oznamuje, že sa zabil aj Hajmon. Zabil sa sám v hneve, pokladajúc otca za vraha. Z paláca prichádza Eurydika, žena kráľa Kreona. začula čosi, že rodinu postihlo nešťastie. Prvý posol jej všetko vyrozprával. Kráľovná odišla do paláca. Náčelník zboru a posol vchádzajú do paláca. V tom prichádza Kreon a v náručí nesie svojho syna mŕtveho. Pochopil, že vrahom je on. Z paláca vychádza druhý posol a nesie zlú správu: „Tvoja manželka sa zavraždila.“ Kreon volá svoj osud, aby ukončil jeho život, lebo nemá prečo žiť. Hoci nechcel, jeho vinnou zomrela Antigona, jeho syn a žena.
Náčelník zboru: „Človek, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená.“
Charakteristika:
Antigona: mladá, pekná, rozumná, milá, šľachetná, smelá, odvážna, nebojúcna
Hlavná myšlienka:
Jednoduchá žena sa postaví proti spoločnosti a sama sa rozhodne.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Janko Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
Janko Kráľ v tejto balade vyjadril svoju nespokojnosť so svetom, smútok a rozpory ale aj lásku k ľudu a odhodlanie priniesť mu slobodu. V balade opisuje chlapca menom Janko, ktorého nikto nemal rád. Dokonca aj vlastný otec ho od malička bíjaval. Janko nenachádza nikde porozumenie a preto sa uťahuje do samoty, kde je mu najlepšie.
Dostal prezývku „divný“, pretože sa s nikým nekamarátil. Často chodil sedávať a plakávať na brehy Váhu.
K Váhu sa viazala aj povera, ktorá rozprávala o zakliatej panne, ktorá vždy o polnoci chodila tancovať a šuhaj, ktorý si oblečie šaty naopak a skočí do Váhu, môže ju odkliať. Panna mu za odmenu dá všetko o čo si len požiada.
Jedného dňa pri večery, keď všetci povstali, Janko odišiel z domu. Prišiel na skalu pri brehu Váhu. Zrazu zbadal niečo vo vode. neskôr zistil, že je to tá panna. Kľakol si, pomodlil sa k Bohu a skočil za ňou do vody. Zabudol si však obrátiť košeľu a preto mu bolo súdené zomrieť. Ráno pastieri našli mŕtveho Janka na brehu Váhu. Idyla víťazi nad tragikou. Autor dáva na povrch spoločenské dôvody, ktoré spôsobujú osamelosť, nespokojnosť hrdinu s okolím v ktorom žil. Balada hovorí o obeti za blížneho. Balada má pochmúrny dej, tragický a zobrazením života je realistická a citovo romantická.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ján Botto: Smrť Jánošíkova
Obsahuje úvod a 9 spevov.
V úvode, ako predspev smrti Jánošíkovej je obranou hôrnych chlapcov a oslava slobodného života.
I. spev - oslavuje vodcu Jánošíka a jeho družinu. Krása a sila Jánošíkovej družiny je u Bottu symbolom veľkosti, hrdosti a sily ľudu. II. spev - v dojemnej piesni plačúceho pastierika zvýrazňuje žiaľ ľudu a nad osudom Jánošíka a kreslí jeho obraz zlapania
III. spev - Jánošík je vo väzení a prichádza k nemu v podobe dievčiny duša ľudu a nežným tónom sa s ním lúči, ako milá s milým
IV. spev - Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody
V. spev - precitá a uvedomuje si svoje položenie. Svitá nový deň, ale jemu prináša smrť. Pýta sa, kto viac zbíjal, či on alebo jeho kati? On chodil po zboji preto, lebo chránil spravodlivosť. Odsúdili ho, no on verí, že príde odplata
VI. spev - Jánošíka vedú k šibenici. Kňaz ho vyzýva k modlitbe, ale on káže modliť sa za úbohý poddaní ľud
VII. spev - v deň popravy mu naposledy mysľou prebiehajú obrazy jeho mladosti a slobodného života. Lúči sa s krajom
VIII. spev - predstavuje Slovensko po jeho smrti. Všade je smutno, no ľud verí, že Jánošík nezomrel
IX. spev - ukazuje sa v ňom budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Andrej Sládkovič: Detvan
Dej:
Detvan je lyrickoepická báseň. Má päť spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka.
Martin: Na lúke pod Poľanou pri zapadajúcom slnku tancovali dievčatá. Medzi dievčatami bol aj Martin, pekný mládenec, oblečený v detvianskom kroji s valaškou v ruke. Keď začal nový tanec, prišiel k švárnej Elene a vytočil ju v tanci. Po skončení tanca odišiel do hory, kde videl sokola ako zletel na bezbranného zajaca. Jediným úderom valašky sokola zabil. Keď ho zdvihol, videl že má na nohe znak, aký mal sokol kráľa Mateja.
Rozhodol sa, že ho osobne odovzdá kráľovi Matejovi na jarmoku.
Družina: Elena sa neskôr po tanci vybrala hľadať Martina do hory. Bola už tma. Cestou v hore stretla zbojníkov, ktorý ju chytili a poviazali. Elena kričala o pomoc. Martin sa vracal zo salaša zamieril k lesu. V tom počul z diaľky volanie Eleny. Rozbehol sa za hlasom. Keď ju našiel zobral zbojníkov a Elenu so sebou.
Slatinský jarmok: Martin sa vybral na jarmok do Slatiny. Cestou sa zastavil na zvolenskom zámku, kde chcel sokola odovzdať. Martin Kráľa stretol na ceste, kde smelo pred ním ospravedlňujúci sa, odovzdal zabitého sokola. Kráľovi sa jeho postava a ešte viac jeho smelé počínanie páčilo a preto mu odpustil.
Vohľady: Večer Elena sedela pod oknom na lavičke a hrala peknú pieseň. Prišiel k nej vojak a začal sa jej zaliečať. Spytoval sa aj na Martina, ale Elena ho vždy odbila. Vojakovi sa odklopil kabát a ona mu na prsiach uvidela kráľovský znak.
Lapačka: Do Detvy prišli verbovanci. Chodili po dedine a prišli aj do Hudcov. Kráľ odkázal Martinovi, aby prišiel na zámok. Martin prišiel. Kráľ sa ho spýtal, či by nešiel za vojaka. Martin súhlasil, ale pod podmienkou, že si ponechá dlhé vlasy, svoj kroj, valašku
_____________________________________________________________________________________________________________________________________________
Viktor Hugo: Chrám Matky Božej v Paríži
Hlavné postavy:
Quasimodo - zvonár v Chráme Matky Božej
Frollo - kňaz, parížsky biskup a vychovávateľ Quasimoda
Esmeralda - cigánka, ktorá tancovala na námestí
Phoebus - veliteľ kráľovskej stráže, do ktorého sa zaľúbila Esmeralda
Pierre Gringoire - básnik a cigánkin „manžel na štyri roky“.
Dej:
Príbeh sa začína na parížskom námestí pred chrámom Matky Božej.
Tam sa má odohrať mystérium, hra o Panne Márii na počesť príchodu bourbonského arcibiskupa. Hru napísal básnik Pierre Gringoire. Keďže obecenstvo je veľmi nedočkavé a arcibiskup nie a nie prísť, hra sa začína.
Zopár minút ju všetci napäto sledujú, no zrazu všetkých preruší hrozný vreskot a krik. Reakcia je nečakaná, lebo temer všetci sa vyhrnuli a pokračovali ďalej za veselým davom. To práve volili najškaredšiu a najodpornejšiu tvár v meste. Po veľkom predstavovaní sa napokon vyhral Quasimodo, veľký, zhrbený a škuľavý človek. Toho chudáka ovešali mnohými handrami, vyzdvihli ho vysoko nad seba a korunovali za „kráľa bláznov.“ Hrbáč nič nechápal, ale akoby aj mohol, keď bol hluchý. Vreštiaci dav napredoval parížskymi ulicami. Vtom sa z jednej uličky vynoril akýsi mních. No len čo nový „kráľ bláznov“ zbadal jeho nahnevanú tvár, ako zhypnotizovaný poslušne odišiel s čudesným mníchom. To bol Frollo.
Tí, čo sa pridali k davu, sa opäť vrátili, aby si pozreli mystérium. Pierre Gringoire horel od šťastia, no dlho tak nevydržal, lebo znovu niečo upútalo divákov. Tentoraz to bolo čosi, čo všetci obkolesili a nedalo sa k tomu dostať. Iba Frollo sa zo svojej veže v chráme Matky Božej na „to“ v kruhu vždy pozeral akosi zvláštne, až zaľúbene. Bola to cigánka Esmeralda, ktorá tancovala spolu so svojou kozou Džali.
Už spomínaný Pierre Gringoire po neúspechu svojej hry, ktorá mu nevyniesla ani halier, pustil sa ísť poloprázdnymi uličkami Paríža, lebo stratil domov. Zatúlaný a v zamyslení začul výkrik. Rýchlo sa rozbehol na toto miesto. Tam, v slepej uličke, uvidel, ako čosi hrbaté a obludné za pomoci nejakého mnícha sa pokúša uniesť kričiacu cigánku Esmeraldu, ktorej skrachovaný básnik stihol pre jej krásu aj odpustiť. Tak ako bol, nedbajúc na seba, sa Pierre holými rukami pustil do tej „ohavy“ menom Quasimodo. No Esmeraldin krik neprivolal len básnika, ale aj kráľovskú stráž. Len čo Frollo uvidel stráže na koňoch, čosi rozkázal Quasimodovi a ten ako šibnutím čarovného prútika všetko nechal tak a pobral sa za ponáhľajúcim sa mníchom.
Medzi stráže patril aj mladý Phoebus. Ten Esmeraldu vysadil na svojho koňa a odviedol ju z tohoto miesta. Vtedy sa cigánka do Phoeba zaľúbila.
Po nepríjemnej roztržke pokračoval beznádejný spisovateľ Pierre vo svojom blúdení. V hlbokej tme sa dostal na neznáme miesto, medzi žobrákov a čudne vyzerajúcich ľudí. Tí ho násilne odviedli do najväčšieho „brlohu“ zlodejov, žobrákov a iných podobných ľudí. Ich vodca chcel Pierra obesiť. Pred smrťou mohol odsúdenca zachrániť iba sobáš so ženou.
Keďže ani jedna nemala záujem, Pierre sa už rozlúčil so životom. Vtom začul hlas: „Ja sa za neho vydám.“ Tento spásny hlas patril Esmeralde. Vodca na to pristúpil. Pierra sňali, postavili pred Esmeraldu, rozbili pred nimi džbán, ktorý sa rozbil na štyri kúsky. To znamenalo, že obaja budú manželia štyri roky.
Zatiaľ, čo sa básnik Pierre snažil už ako manžel získať priazeň Esmeraldy, Quasimodo rozmýšľal vo svojej vežičke v chráme Matky Božej. Tento tvor tu bol zvonár. Mal dušu dieťaťa. Aj napriek tomu, že nenávidel všetkých ľudí, boli tu dvaja, ktorých zbožňoval: Frollo, povýšený na biskupa, vychovávajúci Quasimoda takmer ako syna a Esmeralda, ktorú zvonár miloval. lenže čo Quasimodo netušil bolo, že „jeho cigánku“ miloval aj Frollo.
hneď ráno zvonára odviedli pred súd za minulo večerný útok na cigánku. A keďže Quasimodo nerozumel sudcom položeným otázkam, pridali mu ešte o hodinu trestu viac. Takže zvonár bol odsúdený na dve hodiny verejného bičovania na námestí De Gréve
Na tomto námestí stála asi tristoročná veža - cela. V nej žila stará žena menom Chudôbka. Tá sa tu zatvorila a živorila už 16 rokov len z milodarov. Dôvod jej utrpenia bol známy všetkým Parížanom. Práve pred 16-timi rokmi sa jej narodila dcéra. Keď malo čiernovlasé dievčatko pár mesiacov, uniesli ju cigáni. Po dcére ostala Chudôbke len jej ružová topánočka, ktorú nosila na krku. Takú istú ružovú topánočku vídali mnohí na krku tancujúcej Esmeraldy, ktorú všetci, ako inak považovali za cigánku.
Už pár týždňov prešlo odo dňa, čo Phoebus zachránil Esmeraldu a tá ho odvtedy milovala, ale Phoebus na cigánku zabudol a mal sa oženiť s bohatou slečnou de Gondelaurier. Pri jeho návšteve u slečny - snúbenice sa zhodou okolností stretol s Esmeraldou. Vtedy sa s ňou dohodol na stretnutí u „Falourdelky“. O tomto stretnutí sa však dozvedel Frollo, ktorý cigánku stále miloval. Dohodol sa s Phoebom, že ich oboch môže tajne sledovať. Keď Phoebus prišiel na dohodnuté miesto a vošiel, v izbe ho čakala Esmeralda. No len čo ju chcel veliteľ stráže pobozkať, Frollo vyskočil zo svojho úkrytu a prebodol Phoeba nožom. Esmeralda kričiac zostala nehybne stáť. Privolaná stráž ju okamžite zatkla za vraždu. Esmeralda sa však ani nebránila. Ešte stále nemohla uveriť, že jej milovaný Phoebus je mŕtvy. Ten však v skutočnosti ani mŕtvy nebol. O pár hodín sa prebral v nemocnici, kde ho dlho liečili.
Zamilovanú Esmeraldu odviedli a zatvorili do väzenia. Pobytom v temnici už uverila, že zabila Phoeba.
Frollo bol za ňou vo väzení a prehováral ju, aby ostala s ním, že ju z tohoto hrozného miesta dostane. Ale Esmeralda sa kňaza bála a hnusil sa jej, takže ho zakaždým odmietala.
Počas súdneho pojednávania usvedčili tanečnicu - cigánku nielen za vraždu, ale za pomoci mučenia sa „priznala“, že je bosorka. Tak Esmeraldu odsúdili na trest smrti obesením.
Na druhý deň už pred chrámom na námestí stála pripravená šibenica. Keď cigánku vyviedli pred popravisko, okolo sa zhrčil veľký dav ľudí. Toto „divadlo“ sledoval aj odmietnutý Frollo a nič nechápajúci Quasimodo. Ten pochopil len to, že jeho milovaná zomrie. A preto sa hrbáč spustil na dlhom lane prichytenom o vežu a zachytil už takmer visiacu Esmeraldu a opäť sa na lane dostal až do svojej vežičky. Polomŕtvu odsúdenkyňu uložil do postele a vytrvalo sa o ňu staral, až kým sa neprebrala a neuzdravila sa. Esmeralda sa najprv vždy Quasimodovej tváre zľakla, no postupom času si na ňho zvykla. Aj keď si už cigánka - tanečnica vytrpela viac než dosť, nikdy nezabudla na Phoeba. Po tom, čo sa Frollo dozvedel o Esmeralde, pokúsil sa ju uniesť z izby v chráme, kde ju starostlivo ukrýval zvonár. No mníchovi sa to znova nepodarilo.
Súdneho pojednávania pred pár týždňami rozhodujúceho o Esmeralde sa zúčastnil aj Pierre Gringoire, manžel. Hneď po nevydarenej a nedokončenej poprave Pierre všetko rozpovedal kapitánovi zlodejov a žobrákov. Bol to ten istý vodca, ktorý ho chcel obesiť. Len čo sa o tom dozvedel kapitán, rozhodol, že svoju sestru, cigánku oslobodia z chrámu Matky Božej. Táto skupina parížskeho podsvetia sa už začala pripravovať na útok na chrám a oslobodenie Esmeraldy. Títo zloduchovia nemysleli len na záchranu, ale aj na všetky drahocennosti v katedrále.
Počas týchto príprav už vyhlásili znovu rozsudok smrti pre ukrývajúcu sa Esmeraldu. Noc pred znovu vykonaním rozsudku vyvrcholili prípravy podsvetia a všetci zloduchovia sa vybrali na námestie pred chrám. Cestou zo svojho úkrytu šli tak potichu, že ani jeden Parížan ich nepočul. Pri pokuse otvoriť veľké a ťažké dvere katedrály sa zobudil Quasimodo a všemožne sa brániaci, mysliac si, že sú to ľudia, ktorí chcú jeho Esmeraldu obesiť. No spŕška kameňov, či olova útočníkov neodradila. A Quasimodo brániaci chrám, ani nezistil, že cigánka zo svojej izby zmizla. Počas útoku pomohol vystrašenej Esmeralde Pierre Gringoire dostať sa pomocou tajných dverí von z chrámu. Obaja sa mali dostať na druhú stranu mesta preplávaním v loďke cez rieku. Esmeraldu zarazilo to, že pri loďke ich čakal tajomný človek v čiernom plášti.
Po preplávaní na druhý breh sa záchranca Pierre odpojil a nechal cigánku s tajomným človekom osamote. On ju zrazu chytil za ruku a viedol ďaleko od brehu. Po zdĺhavom blúdení v uliciach zastal a odhrnul si plášť z tváre. Esmeralda zbledla a temer onemela, bol to Frollo. Ten ju zas prosil, aby s ním ostala, ale ona znovu odmietavo a neoblomne pokrútila hlavou.
Aj napriek vyhrážkam Esmeralda stále odmietala. Frollo však svoje slovo dodržal a viedol cigánku krivolakými uličkami naspäť na námestie pred chrámom. Po príchode priviedol Esmeraldu k veži - cele, kde bola Chudôbka neznášajúca cigánov, kvôli únosu jej dcéry. Prikázal jej, aby Esmeraldu nepustila, dokiaľ neprivedie stráže. Keď Frollo odišiel, cigánka začala úpenlivo prosiť, aby ju Chudôbka pustila. Tá však zovrela ruku dievčaťa ešte mocnejšie a stále čosi rozprávala o svojej dcére, ktorá by mala toľko, koľko Esmeralda a o svojej črievičke. Prekvapená cigánka vytiahla svoju črievičku a ukázala ju Chudôbke. Tá len v úžase na ňu pozerala a konečne pochopila, že našla svoju dcéru a Esmeralda svoju matku. No keď znovu nájdená matka zistila, prečo má strážiť svoju dcéru, rýchlo ju vtiahla do veže a skryla pod seno.
Len čo stráž zastala pred vežou, žena tvrdila, že jej tá prekliata cigánka utiekla. Po zdĺhavom presviedčaní sa chystali stráže na odchod, keď sa vtom ozval už zdravý Phoebus. Keď Esmeralda začula tento hlas, rýchlo vyskočila a niečo zakričala. Veliteľovi nebolo treba dvakrát hovoriť. Ale Chudôbka sa nechcela nájdenej dcéry vzdať a tak museli vojaci rozobrať vežu a vybrať z nej cigánku. Keď sa im to nakoniec podarilo, Chudôbka sa svojej dcéry držala celou cestou na vedľajšie popravisko. Tam zomrela po surovom odtrhnutí od odsúdenej cigánky. Esmeraldu už nikto nezachránil a zomrela na smrť obesením.
Hneď, ako sa Quasimodo dozvedel o Esmeraldinej smrti a o jej vinníkovi, nedbal na to, kto to je. V zúrivosti strčil Frolla zo strechy chrámu. Ten sa po páde zabil.
Zvonár zmizol a nik o ňom dlho nepočul. Až raz sa niektorí dozvedeli, že v priestore, kde hádzali mŕtvoly odsúdencov, našli dve kostry, ktoré akoby do seba zapadli. Jedna bola útla a druhá zakvačená do útlej bola veľká a mala zvláštny hrb na chrbtici.
Charakteristika:
Quasimodo: mrzák, nemý, krivý, škaredý. Aj napriek svojej nepeknosti vie jeho srdce úprimne milovať
Esmeralda: pekné, nežné bojazlivé cigánske stvorenie, ktoré miluje Phoeba
Phoebus: vojenský veliteľ, ktorý sa pretvaruje, aby utešil Esmeraldu
___________________________________________________________________________________________________________________________________________
JEAN BAPTISTE POQUELIN MOLIERE: Lakomec
(komédia)
Hlavné postavy:
Harpagon - Kleantov a Elizin otec; zažúbený do Mariany.
Kleant - Harpagonov syn; Marianin milý
Eliza - Harpagonova dcéra; Valérova milá
Valér - Anzelmov syn; Elizin milý
Mariana - Kleantova milá; Harpagonova vyvolená
Anzelm - Valérov a Marianin otec
Frozína - dohadzovačka
Jakub - Harpagonov kuchár a kočiš
Dej:
Dej sa odohráva v Paríži. Bohatý lakomý vdovec Harpagon, ktorý rozmnožuje svoj majetok prepožičiavaním peňazí na vysoký úrok, je posadnutý peniazmi a bohatstvom. Podriaďuje tomu všetko: vzťah k vlastným deťom, k služobníctvu i osobný vzťah k citovému životu. Jeho dcera Eliza sa tajne zasnúbi so šľachticom Valérom. Jej brat Kleant je však odkázaný na otca. Musí sa podrobiť jeho vôli, no miluje chudobnú dievčinu Marianu. Tú si však chce vziať jeho otec Harpagon, ktorý všetkých podozrieva a neverí dokonca ani svojim deťom. Svojho syna Kleanta chce oženiť s bohatou vdovou a Elizu hodlá vydať bez vena a jej súhlasu za starnúceho boháča Anzelma, ktorého jej otec vychvaľuje aký je múdry a bohatý. Harpagon požiada o pomoc Anzelmovho syna Valéra, aby ich rozsúdil, kto má pravdu. Valér s ním súhlasí, ale len preto, aby si Harpagona nerozhneval. Harpagon stojí ciež v ceste Kleantovi, je mu sokom v láske. Kleant si chce však od otca požičať peniaze. Dohadzovačka Frozína presvedčí Harpagona, že sobáš s Marianou bude preňho výhodný. Prezradí mu, že sa jej vraj páčia len starší muži. Frozína presviedča takisto Marianu, že jej starý ženích čoskoro zomrie a ona ostane bohatou vdovou. Poprosí Harpagona o peniaze, ale zbytočne. Harpagon pozve hostí na večeru do svojho domu. Chce sa druhýkrát oženiť, a tak rozkáže svojim sluhom pripraviť hostinu. Na nej daruje Kleant Mariane otcov prsteň, za čo sa Harpagon na syna veľmi nahnevá. Nakoniec sa Kleant otcovi prizná, čo cíti k Mariane. Ten však chce, aby sa Kleant Mariany vzdal a prenechal ju jemu. Ale ani po rozhovore s Harpagonovým sluhom Jakubom sa veci nevyrovnajú. Harpagonovi ktosi ukradne peniaze.
Po tomto zistení chce nešťastný Harpagon všetkých obesiť, dokonca aj seba, ak ukradnuté peniaze nenájde. Harpagon je taký lakomý, že dokonca odmieta zaplatiť aj policajnému komisárovi, vyšetrujúcemu krádež jeho vlastných peňazí.
Po ubezpečení Harpagona, že skrinka s jeho priateľmi - peniazmi sa mu vráti a po zistení, že Mariana a Valér sú Anzelmovými deťmi, Harpagon dáva súhlas na ich svadbu s Kleantom a Elizou. Aj preto, že všetky svadobné náklady uhradí pán Anzelm. Charakteristika:
Harpagon – za cenu života, čo je drahí na svete, sa nechce vzdať svojich peňazí a svojho bohatstva. Stáva sa bezmocným i voči vlastným deťom
Eliza a Kleant – nevzdávajú sa svojich lások i napiek otcovho tvrdého srdca. Dúfajú v kútiku srdca, že sa nájde deň, kedy sa začne zamýšľať na osude svojich detí a ich šťastného života.
Anzelm – sa zamýšľa nad svojou minulosťou a necháva mladých spolu. Dobrovoľne sa vzdáva svojej budúcej ženy
______________________________________________________________________________________________________________________________________________